Chcel by som týmto mojím sobotným novým článkom napísať pokračovanie na predchádzajúci môj článok. Dnes bol nádherný deň, ktorý som využil na jednu návštevu, bol som sa previesť autom, zvyknem v sobotu si trochu takto oddýchnuť, a keďže je teda ešte stále dušičkový čas, tak som chcel využiť tento čas a priestor na to, aby som sa v krátkosti na cintoríne zastavil, aby som sa pomodlil, porozmýšľal nad životom.

A poviem hneď že čo som zistil, a to by som teda myšlienkovo a ideovo rád teda vtesnal ako myšlienku do tohoto článku. Som veľmi vďačný naozaj za dar života, a za všetko, čo mi život v súčasnosti ponúka. Pri tichej modlitbe som si naozaj uvedomil dar života, a dar toho, že človek je fyzicky, psychicky zdravý, pretože, ako častejšie spomínam, vonkoncom to neberiem ako nejakú automatickosť a samozrejmosť, a dokáže navštíviť napríklad rodinu, sadnúť do auta, ísť nejakú tú cestu, nie je to veľmi vzdialené, ale predsa. 

Tak ako minule, cestou ta, podelím sa aj dnes s jednou príhodou, ktorá sa mi stala, a ktorá mi je zas na akúsi ostražitosť do budúcna. Keď som ta šiel, zistil som že v aute nemám dostatok paliva, ale predsa som to riskol, vedel som totiž, aj keď samozrejme na to sa nedá celkom isto spoľahnúť a podobne, že našťastie teda auto má vynikajúcu spotrebu, a teda je realita, že s autom dôjdem bezpečne do cieľa, a teda aj sa nazad tak isto aj vrátim. Nevedel som celkom presne odhadnúť, ale našťastie, s pomocou Božou, lebo toto naozaj po dnešnom dni musím prehlásiť, že s pomocou Božou som sa bezpečne teda dopravil na pumpu, kde som doprial poriadnu dávku paliva. samozrejme nevedel som, či sa môžem spoľahnúť v tomto smere jedine na moju intuíciu, pretože intuícia ti je niekedy nanič, pokiaľ fakty hovoria jasnou rečou.

Mal som v tomto prirodzene isté moje očakávanie, ale musím teraz naozaj len poďakovať, že šťastne som všetko obehal. Keď som ta šiel, vyjavím jednu myšlienku, Pána som veľmi prosil, aby som dobre všetko obehal, pretože ako som spomínal, dochádzalo mi palivo, čo nebolo celkom príjemný pocit, proste som veľmi veril, ale najmä, veľmi som dôveroval.

Trošku to dám do súvisu, čo by som chcel povedať. Tak, ako spomínam teda v samotnom nadpise tohoto článku, mnohí máme prirodzene veľa očakávaní, ale je naozaj otázka, či sme ku sebe samému pravdiví, alebo sa klameme. Či sú naše požiadavky a najmä ciele reálne, alebo reálne nie sú, a možno našimi plánmi, pokiaľ teda vieme o sebe pravý opak môžeme celkom isto sklamať predovšetkým seba samého, ak nám nezáleží na mienke okolia.

Mnohí očakávajú, že budú chválení a pochválení za nejaký svoj výkon, ale to nie je celkom dobré, pretože prostriedok v tom okamihu sa nám zmení na cieľ. Cieľ je iný. Cieľ je ako som spomínal aj minule, veľmi sa mi zapáčil ten pojem, ktorý síce je ľudovo známy, ale tak málo ľudí ho využíva, cieľ je predsa tvorenie hodnôt, to je proste niečo, čím by sme sa naozaj mali zaoberať, pretože častokrát je to jediné, čo nám reálne zostane. Niekto povie, že dobrý pocit ti je nanič. Možno si spomíname na tú reklamu na Sprite nápoj, kde boli tie slová, citujem... Nasleduj inštinkt, počúvaj svoj smäd, sprite. 

Aké teda máme od života očakávanie? Niekto je veľmi priebojný, ale niekto zase menej. Ten, ktorý menej, má azda menšie očakávanie, alebo menšie práva na prežitie kvalitného života. Akú teda prirodzenú metódu by sme si mali stanoviť a určiť na to, ako prežiť kvalitne svoj život, a aké máme mať reálne požiadavky.

Chcel by som si teda položiť v súvislosti s týmto všetkým, čo som tu teraz práve vymenoval niektoré myšlienky, jednu zásadnú otázku. Sú teda niektoré tie naše sklamania naozaj sklamania, môžeme ich tak definovať, alebo teda tieto menšie či väčšie nedostatky a neúspechy práve naopak môžu celkom isto pozitívne vplývať ako nejaký stimulačný bod, kde sa budeme motivovať na podanie vyššieho výkonu? Ako je to potom teda? 

Na záver by som chcel napísať ešte v krátkosti. Ja by som sa tu celkom isto odvolal na list sv. apoštola Pavla, ktorý nabáda ľudí, okrem iného, aby pokojne pracovali a tak jedli svoj chlieb. K tomuto by som ešte niečo dodal. Mnohí z nás máme akési očakávanie, ale pokiaľ nevyndu podľa našich predstáv, myslíme si, že máme sa uberať iným smerom, a nie v tom zotrvať. Či je to pravda, alebo to všetko mám pokladať za akúsi zhodu náhod, neviem celkom definovať, jedno však viem celkom isto. 

Viera v Boha ma naučila modliť sa, dúfať, a najmä bezvýhradne dôverovať. Toto je atribút, ktorý by sme sa mohli naučiť mnohí z nás. Nech sa vám darí. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár