Znie takto. Aj vy máte občas pocit, že nedokážete veriť ani najlepšiemu kamarátovi, a najlepším terapeutom ste vy sami? Ako by som to povedal.
Už v škole si človek trénuje akúsi samostatnosť, ktorá sa mu celkom isto zíde. Ak niekto preferuje tímovú spoluprácu, ale motiváciu nemá celkom správnu, potom naozaj nedokáže nikomu veriť. Prejavuje sa to napríklad tak, že človek sa stále na niekoho len spolieha, ale nedokáže vytvoriť čosi sám od seba, a byť v nejakom smere samostatný. Takýto človek naozaj, ako teda spomínam v nadpise článku, má síce nejaké očakávanie, ale väčšinou sa to zužuje len na okruh spoľahnutia sa na druhých možno v nejakých krízových situáciách.
je samozrejme dobré, veľmi užitočné, a mimoriadne cenné, keď v niečom takom, ako to spomínam, človek sa naozaj v niečom dokáže na kohosi spoľahnúť. Obyčajne táto voľba padne pre nás vtedy, keď vieme, že my sami si nemôžeme, alebo z nejakých dôvodov nechceme poradiť sami. Stále sa totiž nemôžeme na niekoho spoliehať. Moja skúsenosť ma naučila, že len na máločo sa dokážem spoľahnúť, pokiaľ nie som stopercentne presvedčený, že to viem spraviť aj samostatne. Taký človek napríklad môže mať isté prehnané očakávanie a to celkom isto v tom zmysle, že už možno nedokáže samostatne niečo vytvoriť, nevie sa totižto v sebe správne zorientovať, možno si slabo verí a dôveruje, a táto slabá viera v seba samého, a zle prejavená miera sebareflexie vyvoláva dojem, že potrebuje okolo seba radcov, ktorí mu správne poradia.
Pamätám sa na rozprávku o troch grošoch, kde kráľ pri potulkách krajinou stretol akéhosi statočného muža, ktorý kopa priekopy, a mal za to mzdu tri groše. Ba čo viac. Jeden požičiaval synovi, aby sa o neho staral, keď bude starý, jeden dával otcovi, pretože sa o neho staral, keď bol malý, a z toho tretieho on sám žil. Kráľovi bolo čudné, že niekto vyžije z troch grošoch za jeden deň, pričom on sám v podstate musel vyžiť len z toho jedného.
Aj on mal od života isté očakávanie, napriek tomu, že to bolo málo, a isto to nestačilo na krajší život. Možno vieme, ako to skončilo, kráľ si predvolal radcov, ktorí čím viac dostávali väčší plat, tým väčšmi sa ponosovali, chcel od nich počuť akési logické vysvetlenie na prípad muža, ktorého postretol, a ktorý mu ponúkol akýsi návod na rozmýšľanie, a nakoniec im ešte stiahol to, čo im dával. A na dôvažok celé sa to skončilo tak, že zasadal v prvej rade vedľa kráľa.
Čo mi z toho vyplýva? My máme veľké očakávanie, ale azda slabú motiváciu k lepším výsledkom a svojmu zdokonaľovaniu sa a zlepšovaniu. Niekedy čím viacej azda čosi dostávame, ale nevážime si to, alebo prejavujeme slabú mieru vďaky a podobne, tým máme vyššie nároky a požiadavky, ktoré celkom isto sú prehnané. Nereálne. Pretože si už veľa o sebe myslíme, myslíme si, že už niečo máme pevne uchopené vo vlastných rukách, pričom to všetko je veľmi krehké. Ale nevnímame a predovšetkým slabo si všímame to, čo máme okolo seba, a málokedy sme naozaj vďačný, a všetko prijímame s akousi samozrejmosťou.
Klasická odpoveď na toto všetko je, že predsa doba ide veľmi dopredu, vývoj neustále sa zlepšuje a podobne. To je síce pravda, avšak práve toto môže narušiť našu dôveru tým, že ostaneme v akomsi zastaranom spôsobe života, kde si myslíme, že to je to najlepšie, čo môže byť. Že radšej sa spoľahnem na to, v čom som si istý, a nebudem sa pridŕžať nejakých novinie, a podobne. Je pravda, že niektoré staré osvedčené metódy sú lepšie, ako tie novodové, napríklad máme rozličné pracovné prostriedky, ktoré síce môžu vykazovať znaky novoty, ale nemusia vykazovať znaky akejsi kvality, a človek siaha možno po overených metódach, ktoré používal v minulosti, a možno ktoré sú už istým spôsobom zastarané, ale celkom isto sú vyhovujúce, a ešte hodny používaniu.
Na záver vysvetlenie k tomuto odstavcu. Toto nie je preto, že človek sa nechce pohnúť dopredu, ale preto, lebo človek dáva prednosť overenej tradícii, ako niečomu, čomu nerozumie a nepozná. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár