Istý bloger napísal vyznanie dosť v ironickom podtóne, že kôli... Komusi, nebudem citovať ďalej v podstate nemá priateľov a podobne. V nijakom prípade sa nechcem pisateľke starať do jej prežívania pocitov, ale rád by som ma jej článok napísal recenziu. A to z toho dôvodu, aby som ju povzbudil a možno dodal inšpiráciu.
Sú medzi nami mnohí, ktorí majú radi iróniu, ironické narážky, možno mierne alebo ostro sarkastické poznámky. Obyčajne takíto jedinci majú častokrát problém so sebou samým obyčajne doplnený o nejaký ten komplex, teda niečo čo im chýba, čo potrebujú ukázať azda. Obyčajne tie nie sú celkom najpríjemnejšie, ale predsa. Aspoň si chytro a v pravý čas dokážeme toho veľa uvedomiť, a takíto ľudia nám ukazujú celkom isto spôsob, ako nechcem vyzeraťmpredovšetkým pred sebou samým, a až potom v pohľade pre ostatných. Pokiaľ človek ako taký je schopný veľa vecí prijať, možno nad tým všetkým porozmýšľa, zistí mnoho.Niektoré si dokáže aj sám vyselektovať a určiť zaiste ich dôležitosť a dôveryhodnosť. Že tí sú obyčajne dosť obmedzení a pôsobia dosť nevychovane, ktorí nevedia čo je slušnosť a čo sa patrí.
Že napríklad vďaka tým akýmsi nepríjemnostiam sa dostal zas kdesi nahor, ale nikdy nie nadol. Možno poznáme tú ironickú poznámku, že nikdy nie je tak zle, aby mohlo byť ešte horšie. Áno, mnohí všetko chceme robiť podľa našich predstáv, ktoré by sme mohli takto aj rôznorodo charakterizovať a definovať. Ak sa zamyslíme nad týmto výrokom, zistíme, že sa v nej nachádza oslobodzujúca a očisťujúca pravda.
V živote mnohokrát sa pýtame a to pravdaže celkom oprávnene, prečo práve ja... Prečo práve ja nemám ukončenú výšku, alebo leď napríklad prepúšťajú zo zamestnania. Posledne menovaný faktor azda dosť prekvapí a dokáže veľmi človeka rozčarovať. To odmietnutie určite má samo o sebe špecifickú príchuť, ktoré nám nemusí dobre padnúť. Obyčajne sa nás to dotkne akýmsi mimoriadnym spôsobom, ktorý spočiatku azda berieme na ľahkú váhu. Potom po určitom čase, kedy nám to všetko dôjde môže prísť pravda z našej strany akési vnútorné precitnutie, kedy proste sa nanovo a opätovne vraciame dozadu smerom k prežitým udalostiam, kde možno pocítime veľkú bolesť z akéhosi nesplneného sna, veľké sklamanie, možno krátke rebelovanie ktoré sa prejavi v nejakom vzdore, možno náhlej zmene nálad a podobne.
Dozvedel som sa ďalej, že bez priateľov akokeby to nemalo ďalej zmysel. Je to omyl. Vždy to má zmysel, len záleží na tom, či aj niektoré formy priateľstiev nemajú za následok akýsi stav možno neželanej depresie, možno nevyspitateľné a bezdôvodné stavy smútku, uzatvorenia sa do seba. Všetko závisí od uhla pohľadu. Umenie človeka je prežiť nie v priaznivom, ale naopak nepriaznivom prostredí, kde sa človek práveže cíti akýsi neistý a možno opustený. Zavalený vprostred toho všetkého dotknutý, alebo iným spôsobom odmietaný a podobne. Nevieme dostatočne oceniť samotu a to je chyba. Človek práveže v nej začína koniec koncov pravý súboj so sebou samým, a vtedy sa odhalí sám pred sebou, aká je povaha, či má na niečo osobnostné a osobné predpoklady, alebo naopak, či to všetko, to vonkajšie čo prezentuje nie je len akési divadlo na občasné pobavenie seba alebo iných.
Vždy platí pravidlo, že kto chce, hľadá spôsoby a kto nechce hľadá dôvody. Povedal by som, že v tomto prípade som našiel ako jediné čo chcem vyzdvihnúť fakt, že protiklady sa priťahujú. Akým spôsobom? No predsa tým, že niekedy čim si častejšie odmietaný tým viacej na sebe pracuješ.
Niektorí vieme zo športovej histórie, že napríklad slávneho michaela jordana odpísali hneď na prvom stretnutí. Odišiel a plakal. Pochytil ho smútok. Bol odmietnutý. Ale ako to celé dopadlo. Stal sa najúspešnejši športovec histórie vôbec. Možno keby nebol odmietaný, nikdy by čosi nedosiahol v takom rozmere. Tým pravdaže nechcem povedať, že človek vyslovene musí nutne počítať s akýmsi nezdarom, ktorý možno vyústi do nejakého odmietnutia. Ale práve to odmietnutie samo o sebe spôsobilo, že človek proste začal dbať o seba v oveľa väčšej miere, ako tomu bolo do onoho času.
Na záver ešte niekoľko myšlienok. Na základe tohoto príspevku, vlastne poznáme aj v našom okolí azda ľudí, ktorí to dotiahli tak ďaleko a s takou intenzitou len preto, lebo im možno okolie alebo samotní najbližší príbuzní neverili, pokladali ich možno za neschopných, a teda takto sa ocitli bez akejkoľvek morálnej a ľudskej podpory. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fatales
12. 10.októbra 2018 17:09
Musím len súhlasiť , taká je životná pravda.
Napíš svoj komentár