Opätovne dneska som po týždni doma, a mám veľmi hektickú pracovnú dobu, by som povedal až príliš, za čo som ale veľmi vďačný, pretože vieme všetci o jednom peknom prísloví, že bez práce nie sú koláče. Ono mnohí to, poviem to doslova, žiaľ myslíme príliš materialisticky, a nazval by som to až egoistický, ale ono to tak býva, že keď človek niečo naozaj chce dosiahnuť, a vedieť sa pohnúť z jedného miesta kdesi, kde je lepšie a najmä určite prospešnejšie pre neho, musí naozaj opustiť zaužívané a stereotypné zvyky, ktoré ho kdesi zadržiavali, a on si myslel, že ten jeho životný štýl je presne to, čo robí.
Takto žije naopak práveže v hlbokom omyle, nikde sa nepohne, ničomu sa novšiemu bližšie nenanučí, stále bude len v tých svojich starých vedomostiach. Verte či neverte, ale pravda je jedna, pokiaľ človek naozaj bude len tak nečinne sedieť, nikde sa takto ani dopredu nepohnete, nikoho nového nespoznáte, ale čo je najhoršie, o sebe samom si budete myslieť že ste tými najpovolanejšími a najdokonalejšími osobami na svete, aké kedy po tejto planéte chodili. Práve tá nuda a stereotyp sú tými prvotnými spúšťačmi v tomto dosť pokrivenom, alebo lepšie povedané až deštrukčnom myslení mnohých z nás!
Pretože máme tendenciu posudzovať všetko z nášho pohľadu, len ako by som to spravil ja, teda čistý subjektivizmus, a nie objektívne meranie skutočnosti, ktorá teda je pred nami. Možno aj podľa našej aktuálnej nálady, čo by som označil za dosť nebezpečný a klamlivý jav, ktorý sa v spoločnosti a teda mysleniu ľudí vyskytuje.
S tým súvisí odpustenie, pretože človek, ktorý je vyťažený, nemá čas možno na nejaké rozprávkové obdobie, a tým pádom nemá čas na nejaké hlbšie psychologické analýzy, čo mi kto čo dal, načo to bolo dobré a podobne. Oceňujem, keď človek sa týmto zaoberá, pretože ho to posúva vpred, ale opakujem, ak človek sa neustále zaťažuje nesprávnymi ľuďmi nepohne sa nikde vpred. Mylne som si aj ja myslel, že nejakými hlbokými analýzami sa pohnem vpred, ale to som si len myslel, a nebola to pravda. Ešte väčšmi som sa zapodieval nepodstatnými vecami, z ktorých som vôbec v prvom rade nebol šťastný, a nikde ma to neposunulo. To píšem ako moje osobné vyznanie.
Sú určite faktory, ktoré ovplyvňujú vnútorný stav mysle, a je len na nás, ako sa s tým vysporiadame, a ako ich dokážeme ovplyvniť. Majme radi štúdium a svoju prácu, pretože dajme si otázku, kde by sme boli momentálne, keby sme tieto dva faktory nemali, jedno úspešne za sebou, a druhé v súčasnosti, a v podstate stále pred sebou niečo ako stimulujúci a motivačný faktor, ktorý skvele poslúži ako pomôcka do budúcnosti, kde človek vie, že musíme sa v živote kdesi pohnúť, aby sme nestáli na jednom a tom istom mieste.
Na záver sa spätne vrátimešte krátko ku prvotnej myšlienke. Ak máme teda náhodou nejaké dávnejšie resty, odpustime v prvom rade tým ľuďom, ktorí sa možno pričinili o to, že dlhšiu dobu sme predovšetkým opätovne museli nájsť v tichu a samote samých seba. Oni si možno tú ťarchu budú ďalej niesť, ale my budeme v podstate čistí a bez akejkoľvek morálnej ťažoby, a dosť sa nám odľahčí. Určite viete o čom hovorím. Byť osamote možno nie osobnej, nejakej badateľnej, ale možno v tej duchovnej samote, ktorá nás obklopovala, keď sme sa nevedeli ďalej pohnúť. Asi toľkoto by som chcel povedať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár