V živote sa proste stáva, že človek má akési celoživotné ideály, ale ako som kedysi už na článku opisoval, z nejakého azda menej známeho alebo neznámeho dôvodu sa to nikdy neuskutočnilo, poprípade sa niečo začalo, a hoci to celé spočiatku vyzeralo akosi celkom sľubne, a dobre sa rozvíjajúcej, avšak všetko to nakoniec na akýchsi sporných skutočnostiach stroskotalo, a teda celé sa to nikdy neuskutočnilo.
Ale na druhej strane to môže pre neho byť lepšie, pretože nie každý dokáže pracovať, ako sa hovorí pod tlakom. Stále za niečím sa vracať donekonečna nedá. Tento stav sa dá dosiahnuť napríklad vtedy, ak máme primeranú alternatívu v súčasnosti, kde nepociťujeme akýsi citeľný nedostatok, akýsi deficit. Čím je ten tlak v určitých momentoch života väčší, výkonnosť sa môže do určitej miery znižovať. Až napokon to môže vyústiť do stavu apatie, celkového nezáujmu, ďalej nedávanie významu a nepoučení sa z minulosti, podráždené a celkom neprimerané reakcie napríklad pri takejto tematike.
A človeka to zákonite musí trápiť a neustále sa vo svojich myšlienkach, memoároch akosi nutne musí k tomu vracať. Azda preto, aby si to ujasnil ešte lepšie, aby to jednoducho ešte viac akosi precítil, ale najmä koli tomu, aby sa s tým akosi vnútorne vyporiadal a vyrovnal.
Teda človek súčasnosti, žije v minulosti, a z tej minulosti ešte čerpá. Nie je to zlé, pretože vtedy sa človek jednak od niečoho akokeby oslobodzuje, čo všetko vyžaduje isté fázy procesu, napríklad vysporiadania sa z minulosťou. Práve mnohí tento na prvý pohľad neblahý, ale zároveň veľmi liečivý postup vedome odmieta, nezúčastňuje sa akokeby tejto procedúry v duchu hesla, že na všetko si vystačí sám, čo ho celkom isto uvedie do omylu ešte väčšmi, než sa nachádzal doteraz. To práve sa deje preto, ak sa vrátim k idee tohoto odstavcu, že je potrebné poučiť sa z minulosti, aby sme v budúcnosti ako tak niektoré omylycviac nezopakovali.
A práve toto nám chýba, že neukončíme jedno, a pustíme sa azda s ešte väčšou vervou do toho druhého. Často z toho dôvodu, že chceme azda na niečo nepríjemné alebo menej príjemné čo najrýchlejšie akosi zabudnúť, nechceme proste na to akosi myslieť, a preto začíname novú prácu. Ona za úlohu má nás akosi celkom pohltiť, čo teda má mať akosi jeden cieľ, a tomuto cieľu takpovediac všetko naokolo tomu aj primerane podriadiť. Niekedy v akejsi vypätosti nám ani nič inšie nezostáva.
A preto človek miesto toho, aby sa napríklad tešil z akéhosi nového pôsobiska, začína z tohoto všetkého mať opodstatnené obavy, ktoré napríklad môžu pomaly ústiť do akejsi depresie, to stavy, kedy si prestáva pomaly veriť. Prejavuje sa to tým spôsobom, že to, čo kedysi robil automaticky, bez väčšej miery kontroly, teraz to berie ako nevyhnutnú a podstatnú záležitosť celého dňa, kedy akokeby všetko podriadil jedinému cielu, a to akejsi kontrole, ktorá ale niekedy dosť podstatne ho zaťažuje. Pretože neustále vyvodzovať nejaké závery, nejaké výsledky je pomerne náročný proces v okamihu akejsi kontroly.
Čo dodám na záver.má sa človek neustále zamýšľať, čoby bolo keby bolo? Niekedy ale takéto myšlienky napríklad v určitých fázach života pomáhajú sa vysporiadať a vyrovnať sa s nejakým neúspechom či takým elementom, ktorý nás napríklad robí nešťastným. Vracať sa akokeby do minulosti, predstavovať si, ako by to, o čom sa len domnieva v myšlienkach a predstavách sa bolo uskotočnilo, a sa nikdy neuskutočnilo, a vyhliadky a šance do budúcnosti sú chabé? Máme proste akokeby na to nemyslieť, zanechať tie myšlienky? Je to také jednoduché naozaj, ako sa to zdá na prvý pohľad? Ešte závero posledný citát v tomto blogu. Pomôžem si jednou životnou múdrosťou, ktorú azda každy jeden z nás zažil a dôverne pozná. Dvakrát meraj a raz strihaj. Toľkoto som chcel napísať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár