To je niečo, čo mnohí chápeme ako čosi, čo je normálne, prirodzené, samozrejmé, pretože to patrí k životu. Ale zistil som práve postupom času, že práveže pramálo udalostí v živote sú ľahko postrádateľných, že sú okamihy života, ku ktorým by sme sa celkom isto s radosťou vrátili, hoci to už celkom isto nie je možné. A čo je na tom najlepšie, najlepšie okamihy utekajú pomerne rýchlo, a nevrátia sa nikdy späť vo svojej jedinečnosti a kvalite. Práve preto človek si tak dobre pamätá na udalosti spred dávnych rokov. Vynikajúcim príkladom práve v tomto sú nám napríklad starší ľudia v našom okolí, ktorých hocičo sa spýtame z ich mladosti, davnejšej histórie, živo si na všetko pamätajú, a hovoria, ako keby sa nejaký ten príbeh, epizóda vari udiala len okamih pred nami. Ja mám osobne takéto debaty najradšej, ak sa mám priznať. Ak sa mám vrátiť nateraz k predchádzajúcej idey, tak je to celkom isto spôsobené prácou. Ale to je v poriadku ešte. Lepšie ako keď si myslieť v pondelok napoludnie, že dnes je piatok si myslim, to by bolo celkom komické.
Ak sa teda vrátim ku počiatku môjho článku, napísal by som k tomu azda toľkoto. Mnohí z nás ako som ešte kedysi spomínal, majú celkom isto svojské predstavy o fungovaní spoločnosti. To môže vyvrcholiť v akýsi nezdravý režim a uctievanie, vyznávanie prevrátených životných hodnôt, morálnych predpisov, prirodzeneho rešpektovania a uznávania autority a podobne. Napríklad príliš dôverčiví, naivní ľudia sa napríklad od začiatku môžu napriklad zverovať komusi úplne neznámemu o svojich záľubách, viesť akýsi nesúvislý dialóg s osobou, ktorú celkom nepoznajú, a svedkom takéhoto celkom psychopatického chorého správania som už bol. Nie preto, lebo človek sa má uzavrieť do seba, a mlčať tam, kde by mlal prehovoriť a naopak.
Sú situácie, kedy mnohí nedokážu mlčať tam, kde by to bolo potrebné, a nedokážu dobre prehovoriť, kedy to zase si vyžaduje daná situácia a okolnosti. Vtedy si práve človek môže narobiť viac škody ako osohu, čo sa môže celkom isto prejaviť neskôr. Prečo je tomu tak neviem celkom presne. Možno niekto nasilu chce komusi poškodiť, alebo vyvolať akúsi krátkodobú vlnu akýchsi vášni, to neviem, pretože tie môžu byť celkom nepríjemné a nebezpečné, a nevhodné ohľadom na danú povahu situácie. To nie je len záležitosť napríklad roztržitej povahy alebo sangvinického človeka. To je o tom, či človek akokeby plne chápe svoju zodpovednosť, či chápe, že treba dodržiavať isté presne vymedzené pravidlá. Často sa to nedarí niektorým ľuďom, pretože v plnení povinností niekedy myslia len na seba, a nerešpektujú autoritu a častokrát ani dôstojnosť toho druhého, čo by predsa už len má byť ako samozrejmosť a automatickosť.
Niekto má aj dobré úmysly, ale dá sa povedať, že v určitom type, vymedzenej spoločnosti proste ostane viac menej nepochopený, čo je na škodu veci. Je to ak preto, pretože sa vytráca pomaly empatia z našej spoločnosti, a preto človek tým menej chápe podstatné veci, ktoré sú vo všeobecnosti veľmi potrebné pre spoločnosť. Prejavuje sa to veľmi konkrétne.
Azda každý pozná príslovie, že aj na psa príde mráz. Toto príslovie sa vyskytuje vtedy, pokiaľ niekto je veľmi, prehnane sebavedomý, je si celkom istý akousi svojskou jedinečnosťou, ba čo viac, považuje ju za svoju samozrejmosť, považuje to doslova ako niečo, čo ho určuje.
Záverom by som ešte čosi spomenul. Odkladáme to, čo by sme mali vykonať, a robíme to, niekedy aj nasilu, čo má čas. Ak by som sa mal alegoricky vyjadriť, hľadáme zrelé, dozreté ovocie určenémna jedenie ešte v skorú jar, neuvedomujúc si, že pekné počasie je len klamlivý fakt, ktorý nezaručuje potrebnú zrelosť. Tá zrelosť prichádza častokrát v lete, alebo v jeseni, presne ako je to s človekom, kedy človek plnú zrelosť dosiahne paradoxne na sklonku svojho veku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár