Dnes by som v tomto článku sa chcel pozrieť trochu bližšie na problematiku, ktorú som sa začítal v kategórii ankety. Znie, že či sme dotiahli horko ťažko s námahou do zdarného konca, a potom nás výsledok nakoniec aj tak nepotešil. Čo by som k tomu dodal.
Azda niet horšieho pocitu ako to, kedy sa naozaj akosi netešíme z našej odvedenej práce. Samozrejme vo viacerých prácach ide o to, aby sme si svedomito odpracovali najmä to, čo sa teda na tú chvíľu od nás vyžaduje. Či už je to napríklad v práci, alebo škole, alebo bežne azda v klasických nie velmi dôležitých, odkladných povinnostiach, až po tie veľmi dôležité, ktoré sú častokrát bezodkladné, a je potrebné to okamžite riešiť.
V živote sa proste stáva, že zažívame akúsi čudnú, ťažko definovateľnú harmóniu, alebo stav, kedy jednoducho sa ani netešíme, ale ani netrápime. Dá sa povedať, že proste môžeme zažiť akýsi nulový citový stav, kedy proste nemáme a i nadbytok, ale ani deficit. To, čo teda by som chcel opísať, ako sa to definovalo v tematike, že v živote sa stáva, kedy nás zdarný, dobrý, priaznivý výsledok vôbec v ničom nepotešil, ba čo viac, je nám to z akéhosi nepochopiteľného dôvodu akokeby na príťaž, kedy jednoducho to už viac nechceme, a neželáme si.
Myslím si, že sa to celkom isto deje napríklad pri dobre nepremyslených našich plánoch, a veľmi zbrklých a unáhlených rozhodnutiach, ktoré by sme za určitých normálnych okolnostiach, hovorím to v akýchsi úvodzovkách, určite si nepriali, a v žiadnom prípade do istých projektov by sme sa sami neodhodlali pustiť, alebo nahovoriť. Niekedy proste tie emócie pri tom všetkom sú také silné, že vlastne všetko chceme okamžite, bezodkladne, ako sa hovorí, tu a teraz. Kladiem si takú otázku, prečo to tak je.
Súčasný svet nám ponúka rôzne lákadlá v podobe urýchleného vybavenia, samozrejme kladného, pri našich všakovakých požiadavkách. To, čo kedysi bolo napríklad akosi dosť obtiažne zohnať, a bolo to nedostupné, dnes to vnímame ako samozrejmosť. Až tak to človek vníma ako samozrejmosť, že hoci to samozrejmosť vôbec nie je, nedostatok toho, teda pociťovanie akéhosi deficitu sa môže na nás plne odraziť. Najhoršie je, napríklad som to zažil túto sobotu, kedy som jednoducho počítal s niečím ako samozrejmosť, ale niekedy aj mne sa stáva, že som dosť netrpezlivý, a nemám rád čakanie. Nie preto, že sa mi nechce počkať. Snažím sa plne akceptovať, pokiaľ mi niekto ide v ústrety, ale, aby som to upresnil na správnu mieru, cítim za čosi akúsi väčšiu mieru zodpovednosti, hoci reálne o nič také hrozné nie je, ale pre vážnosť a povahu situácie to pre mňa naozaj malo veľký význam. Ako vidíme, všetko závisí teda od akéhosi uhla pohľadu.
Napriklad aj takéto situácie nás môžu odradiť od akejsi presnosti, ktorá, ako mi definuje jedno príslovie, je výsada kráľov. Teda ľudí, ktorí presne a v plnej miere zodpovednosti sú akýmsi majákom a vektorom v určovaní nielen akejsi presnosti, to, čo je nevyhnutné do bodky splniť, ale predovšetkým ten cit a zmysel pre akúsi zodpovednosť, kde jednoducho cítim potrebu vykonania si bezodkladných vybavovačiek.
Záverom to ešte zhrniem do tohoto posledného odseku. A teda napriek tomu, že niečo vykonáme, či uz v čase, alebo azda o trochu neskoršie, alebo oneskorene, nemusí to na nás vplývať priaznivo, niekedy môžeme cítiť akúsi frustráciu, buď nemáme na pomoc akéhosi človeka, a na všetko sme takpovediac sami, alebo na také povinnosti, ktoré povahovo sú najdôležitejšie sa zrazu ocitáme v akejsi neidentifikovateľnej samoty
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár