Len teraz, trochu neskoro večer som sa dostal k písaniu ďalšieho môjho nového článku. Dneska bol celkom krásny deň, a som rád, že som ho dobre využil.

Proste na vlastnej koži sme zistili, že daná vec nás naozaj nenapĺňa, a jediné, čo pociťujeme je smútok. Áno. Práve si to možno celkom dobre neuvedomujeme, ale to jediné nás v tom okamihu napĺňa. Smútok, ktorý je proste niečo ako jediný element toho všetkého v tej chvíli, v tom okamihu prítomný a spoločný pre nás. Povedal by som ešte aj to, že človek sa v čomsi cíti oklamaný, celkom opustený, bezradný. Nastáva akýsi druh osobného možno poníženia, ale na druhej strane.... 

Uvedomme si jedno veľmi podstatné, v duchovnom živote... .Silní ľudia idú hore! To nie je fráza ktorú som možno kdesi počul, o ktorej možno všetci vieme, ale je to naozajstná pravda, ktorá je predsa overená.  A keď sa vrátim k úvodému odseku ešte.... To ho vovádza do istého pocitu smútku, ktorý pravdepodobne bude ešte azda hodnú chvíľu trvať. Napríklad takéto čosi sa môže celkom ľahko stať, keď to proste najmenej očakávame, a na niečo sme napríklad zabudli, a nevenujeme to v súčasnosti pozornosť. Nie je to ale zlé, človek niekedy možno potrebuje aj takúto chvíľu, aby v nej proste našiel seba samého, nič viac, a potom bude lepšie, nemusí to nutne znamenať nástup nejakých pocitov depresie a podobne.

Sčasti je to logické, pretože napríklad človek má tendenciu na to zlé zabudnúť. On síce na to až tak ľahko nezabudne, pretože to sa nedá len tak ľahko, sami sme toho proste v našom živote svedkom, ide to proste ťažšie, a teda je viac než isté, že určité časové obdobie to ešte potrvá, kým sa z nejakých nepríjemností spamätáme. 

Napríklad, keď sa nám darí, a áno, v minulosti sme prežili podobné momenty, aké možno prežívame teraz, ale akokeby sme zabudli, že aj z tých momentov, ktoré proste pre nás vydávajú isté varovné signály sme sa proste nepoučili, a stále čosi špekulujeme.b

Kde potom sa stala chyba. Je to proste preto, že človek bezhlavo, nedáva proste dôraz na zdravý rozum chce čosi si dokázať, možno pred svetom, pred kamarátmi, kolegami, myslí si, že dôležitý je naozaj len zovňajšok. Ale človek sa častokrát práveže sklame. Už Písmo mi hovorí, že je daromné spoliehať sa na tento svet. Mohli by sme možno dodať, že je to azda bežný slovník veriacich ľudí, ktorí niečo proste skúsili, a pravdepodobne sa dosť hlboko v niekom sklamali, pretože sa dostali do poriadneho omylu, z ktorého mali veľký smútok.

Presne teda tak ako píše Písmo sväté, teraz budem citovať. Pretože zvädne najkrajšia rastlina, polia nedajú svoj pokrm, v maštaliach nebude dobytka a vo viniči nebude hrozna a sklame úroda olivy. Tu nastala tiež akokeby tá duchovná prázdnota, ktorej zmysel človek niekedy nechápe. 

Potom sa to môže pretransformovať práve do toho, že človek začne mať pomýlené názory, ale to všetko plynie z toho podľa mňa, ako to napríklad dlhšie na viacerých ľuďoch pozorujem, že keď sústavne človek si čosi odopieral, neskôr takí ľudia si začnú namýšľať, že oni zvládnu všetko, poriadajú akési motivačné školenia a podobne, ale pritom si neuvedomujú, že celé to všetko je fraška a je to nanič. 

Konfontácia názorov nie je o krivdení komusi, ale je to prejav zdravého rozumu a prejav kultivovaného spoločenského správania, a to je práve paradox, že myslím si,že už sa to pomaly z našej spoločnosti vytráca. To apelujem konkrétne na výchovu. Radšej deti učme čomusi praktickému, ako sa máme venovať nejakým nekonkrétnym, neforemným abstraktným pojmom, ktoré v konečnom dôsledku podľa mňa dokážu veľmi ublížiť a narušiť nejakú tú prirodzenú kontinuitu správania sa toho človeka v kolektíve a podobne. 

Je veľmi smutné, keď niekto vyššie pomenovaný prvok trvale odmieta, ktorý koniec koncov vo viacerých prípadoch pre neho môže znamenať zlepšenie a krok vpred. Odmietame proste ľudí, ktorí nám môžu pomôcť, ale nie preto, že to nechceme, len možno naše vnútorné zmätené pocity nám to nedovolia. Len človek, ktorý trvale čosi stále odmieta, a nedá si povedať, nemôže ďalej rásť. To nie je prospešné pre neho. Prejaví sa to možno časom na totálnej frustrácii z čohosi, z okolia, zo spoločnosti, z práci, zo školy, on možno sám nevie prečo sa to všetko deje. Verte mi, na niektorých ľuďoch som toto spozoroval, a veľká škoda, nebolo s nimi vôbec do reči, čo ak ste zažili, znamená to celkom určite niečo, čo je proste zlé, že ten človek sa mení pred vašimi očami, a vy neviete čo sa deje, a predsa by ste určite chceli pomôcť. 

Uzavrie sa do svojho vlastného sveta, ktorý síce ako taký určite nie je zlý.... má ho každý jeden z nás, ale môže to spôsobiť istý osobnostný defekt, kde proste človek nebude napredovať a rásť, ale bude stagnovať, a azda môže pomaly zabúdať, čo sa rokmi naučil a čo postupne v minulosti budoval, zrazu sa muto všetko bude zdať neprekonateľné ťažké a náročné, a nebude sa chcieť do toho viac pustiť.

Na záver môjho večerného blogu ešte zopár myšlienok. Prečo to spomínam? Spomínam to práve preto, že viac menej v nejakom kolektíve sa predsa len každý prejaví spôsobom, aký je jemu vlastný, a ukáže tie svoje hodnoty, alebo teda vlastnosti, ktoré teda v sebe ukrýval a zatiaľ ich teda nevystavil komusi na obdiv. Možno mal na to svoje osobné dôvody, prečo to doposiaľ ešte sa nestalo. Skôr či neskôr sa to predsa prejaví. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár