On dokáže všetko XIII

Pokračujem v trinástej sérii tohoto článku. On dokáže skutočne všetko, myslím tým samozrejme na Boha. Viacerí sú samozrejme, ako som si tu už zvykol, veľmi militantne namierení na túto tematiku, a snažia sa mi kadejakými filozofickými smermi, nejakými vlastnými fintami alebo návodmi, a čo ešte považujem celkom za chvályhodné, ak ich to ideovo alebo celkovo myšlienkovo, ak ich to posúva kdesi centrálne do takého stavu, kde si dokážu uvedomiť, že na všetko vlastné sily nestačia, a všetko dokázať sami nevieme. 

Pokiaľ študujete napríklad, a nemusíte, sa ešte o takéto veci zaujímať, máte ako tak šťastie, ale pravdepodobne podobné fakty, ktoré som teda vymenoval v horeuvedených riadkoch neminie pravdepodobne nikoho, pretože sú bežnou súčasťou každého človeka, ktorý akýmkoľvek spôsobom sa podieľa na tejto spoločnosti nejakými úkonmi, či študujete, či podnikáte, či pracujete, či nepracujete, alebo robíte čokoľvek, aby ste sa snažili žiť aj na druhý deň, a taktoby som to mohol menovať.

Naše možnosti prirodzene končia tak, kde končia naše fyzické či duchovné sily, s tým, že ďalej sa už nedá čo dokázať, a nie sme schopní niečo samostatne vytvoriť, pretože napriek tomu, že človek, pri plnom fyzickom a psychickom zdraví celkom určite má isté obmedzenia, za ktoré on nemôže, teda presne to je naša brázda. Pre niekoho sú tieto situácie úplne neuveriteľné, kde človek naozaj sa márne snaží, a nevidí efekt a výsledok svojho snaženia. 

 Možno si kladieme otázku, či aj pri čosi takomto má zmysel v niečom pokračovať, než by to bolo neviem aké dobré a pozitívne. Ak môžem byť konkrétny, je to veľmi jednoduché na to poukázať. Pokiaľ si toto neuvedomíme, nepohneme sa nikam dopredu. Prirodzený vývin človek je predsa taký, že všetko sa raz začne, a raz sa všetko skončí. Je to normálny prejav v tomto svete.

Ako dobre vieme, našu krajinu, teraz trochu odbočím od témy, ale ona s ňou úzko súvisí, sužuje kríza ohľadom zamestnania sa. S tým je nárast radu problémov, ktorými sme sužovaní, a nevieme sa proti tomu účinne brániť. Niekto si pred tým zakrýva oči, pretože sa domnieva, že jeho sa to netýka. Niekto to nerieši, pretože má nejaké to isté zabezpečené miesto. Donedávna možno ten dotyčný bol na tom istom, a zrazu sa akoby zmenil. 

 Matematika v tomto ohľade je veľmi jednoduchá, ale žiaľ veľmi nekompromisná. Darmo čosi budeš vedieť vytvoriť, celkom iste na to máš určité fyzické predpoklady, ďalej budeš mať k tomu potrebné vzdelanie a vedomosti, ale nemáš proste možnosti. Či už fyzické, alebo psychické. S tým samozrejme postupom času sa môžu spájať aj viaceré negatívne skúsenosti, rôzne odbíjania, nedorozumenia, možno späté so stavmi depresií a podobne.

Tie možnosti teda buď sú, alebo nie sú alebo keď sú, sú veľmi obmedzené, kvalitatívne sprísnené, ovešané celým radom zákonov, papierovačiek a podobne.A je to spravodlivé?

A preto celkom iste sa stáva, že keď sa proste pustíš do nejakého projektu, než máš akýkoľvek dobrý úmysel, niekedy sa stáva, že síce, áno, dotiahneš to koniec koncov napríklad do zdarného konca, bude to vlastne celkom úspešné, avšak ten priebeh viac menej ťa veľmi ničí, rujnuje, máš nechuť sa do čohosi nového pustiť, a to len preto, lebo pozorne sleduješ vývoj týchto udalostí, v ktorých nevidíš perspektívu do budúcnosti. Je možné, že ktosi ti naozaj nepraje, a teda ti aj v niečom závidí, lebo si mu tŕňom v oku, a on to proste len tak ľahko nenechá. ten človek sa proste bude v tom vyžívať. 

Dá sa povedať, že postupom času, ako robíš ten projekt máš toho všetkého dosť. Znechucuješ sa, a nechceš ho dokončiť. A možno to niekedy koniec koncov ani nevynde. Aj to sa mi stalo. naisto som počítal, no, tu mám šancu, toto predsa mi nemôže niekto len tak vyfúknuť spred nosa, a predsa sa stalo. 

Dávam si teda logickú otázku. Čím to je? Čo si mám o tom myslieť. Alebo som si kládol otázku, kto je za toto všetko zodpovedný, alebo vinný. Lebo sú okamihy, kde proste sa niečo deje neprirodzene. Prekračuje to proste zdravý rozum. 

V poslednej dobe mám pocit, akokeby ma viacerí vodili za nos, a nepáči sa mi to. Mám proste taký pocit, že čím je človek otvorenejší, čím sa snaží byť spravodlivejší, čím viac chce veci riešiť predovšetkým rovnakým metrom, a nikoho nechce tým pádom ani znevýhodňovať, tým je to pre neho len horšie. 

Na záver celkom ešte také krátke moje osobné zamyslenie. Mne to napríklad pripadá čosi ako nachsvál. Proste keď človek sa do niečoho pustí, sú mu veľmi často a až príliš kladené také požiadavky, splnenie ktorých vyžaduje enormné vynakladanie sily, a človeka toto predsa len vyčerpáva, a často sa stáva, že ho to nikam neposunie, len nastane akýsi zmätený z toho všetkého a častokrát znechutený. Posledná otázka ešte. Dáme sa odradiť?

Zdieľaj článok na facebooku
53 odoberateľov

Komenty k článku