Opúšťanie seba samého, ľutovanie sa

Zahliadol som teraz večer opätovne na jednu anketu, rád to celkom sledujem, a nedá mi samozrejme nereagovať na túto anketu, a pokúsim sa ju vysvetliť.

Viacerí možno chcú túto akokeby problematiku pozerať len svojimi očami, ako proste vnímajú takýchto ľudí, ktorí sa len ľutujú, a stále sa sťažujú a podobne. Lenže problém je, že človek, ktorý označí druhého za akéhosi chudáka, ktorý sa ľutuje, totižto nemá srdce. Poviem vám to jednoducho takto.

Ako ste si dobre všimli, gro mojich blogov sú duchovné zamyslenia, ale také, ktoré sú konkrétne podložené reálnymi udalosťami, ktoré sa proste stali, a snažím sa to proste nejako vyjadriť. Mám proste záujem, aby jednoducho to vnútorné posolstvo to proste nejako žilo. Aby to možno niekomu naozaj a reálne pomohlo. Sú samozrejme viacerí, ktorí azda prežili možno podobné situácie, ale s tým odlišným pohľadom, že oni to proste o tom nepíšu. Je možné, že robia chybu. V živote sa proste stáva, že človek tým, že napríklad vo voľnom čase nerobí skutočne to, čo ho napĺňa, a to celkom iste preto, lebo ho od toho napríklad odradili svojim celkom iste zlým príkladom nejakí známi, môže celkom ľahko otupieť, môže ostať razom akýsi zneistený a znechutený. Mnohí sa snažia celkom radi a často predkladať ich problémy, a chcú, aby proste aj druhí ľudia tak uvažovali, ako uvažujú oni, nevnímajúc realitu, že ich sa to vonkoncom netýka, a ten druhý človek má proste odlišnú cestu života. 

Z toho celkom isto plynie frustrácia, ak niekto sa pustí do nejakého projektu, ktorý nedokončí, ako som to opisoval, ale nie preto, žeby na to nemal, ale preto, lebo on je tvrdohlavý. Nepochopí, že nie každý, a aj v jeho prípade to platí, je na niečo stavaný, ale nie to chce robiť. Ak mám byť konkrétny, tak si to vezmime celkom reálne na danom príklade.

Po strednej mnohí idú študovať odbor, ktorý nikdy v živote nevyužiješ. Taká je realita. Sú ľudia, ktorí proste dostanú na výške rozum, nie žeby predtým nerozmýšľali, ale proste tam dospeli, a potom si akokeby sami pre seba povedia... čo tu vlastne robím, načo som tu, prečo som práve sem išiel, čo ma sem ťahalo, to nie je podľa mojich predstáv. 

Možno sú celkovo sklamaní a hľadajú proste inú lepšiu cestu, po ktorej by chceli naozaj kráčať, pretože vtedy zistia, čo vlastne naozaj chcú, ale druhý raz chybu opakovať nechcú. Možno sa chcú aj o tom nejako s niekým rozprávať, ale poznáme predsa problémy tejto doby, málokto má na niečo také čas. Tu vidím zasa problém v ľudskosti, a to práve taký, že na hlúpe reči človek má čas, ale proste rozprávať sa s niekým o celkom vážnych a existenčných témach, to už proste nie každému vonia, pretože mnohí si proste myslia, že tu budú naveky, budú stále mladí, nič ich netrápi, všetko odkladajú na deň neskôr, potom to pravda aj tak vyzerá. Nakoniec príde proste nejaké prekvapenie, s čím človek neráta, a zrazu sa mu proste život otoči celkom naruby, nevie čo má robiť. 

Obyčajne tie najvznešenejšie plány žiaľ časom padnú, ono sa to stáva, a vydajú sa celkom iste inou cestou, než pôvodne zamýšľajú, a nemusí to mať nijakú súvislosť ani spojitosť napríklad s nejakým duchovným povolaním, a podobne. Možno potom neskôr v dôsledku týchto záležitostí sa možno snažia opúšťať, ľutovať, analyzovať si čo spravil zle, že to by druhý raz nespravili, keby to vedeli, nikdy by sa nepustili do takého a takého projektu a podobne.

Možno niečo taja, čo nechcú len tak povedať, a snažia sa to proste na to zabudnúť, ale to nie je správne. Alebo opačne. Snažia sa možno na to zabudnúť s otrepanou frázou, že predsa život ide ďalej a podobne. To áno, ale to platí len v ich prípade.

Tu vidím opätovne problém, kde veci chceme riešiť len z nášho uhla pohľadu, a len po svojom. Proste akokeby neakceptujeme to vnímanie druhého človeka, ktorý má proste na vec úplne odlišný názor. Väčšinou to proste posudzujeme len z nášho hľadiska. Pravdepodobne sme sa neocitli niektorí ešte v nejakej tej hraničnej situácie, kde sme riešili možno veľmi vážne možno aj existenčné problémy, a práve preto tu vidím problém, že viacerí proste odvraciame zrak od takýchto ľudí. Skvelý príklad mi poslúži napríklad moja niekdajšia práca. 

Robil som istú dobu, bolo to naozaj nádherné obdobie, ani veľmi nezveličujem, opatrovateľa v zdravotníckom zariadení. Prirodzene, starý človek, ak ešte vládze uvažovať, a je pri zdravom rozume, čo je celkom iste vzácnosť aj pri mladých ľudí, a nemyslím to vôbec v ironickom podtóne, si radi spomínajú na svoje zážitky z mladosti, a poväčšine majú veľmi dobrú dlhodobú pamäť. S obľubou som ich proste počúval, a snažil som sa nájsť zmysel v tých rozhovoroch. 

Mnohých mladých to proste nebaví. Lebo nemajú proste ten cit pre počúvanie druhých ľudí. Všetko chcú hneď teraz. Keď im niečo nevyhovuje, hneď hľadajú nové alternatívy. Tak isto je to aj s priateľstvom. Ak niekto proste niekomu nevyhovuje, obyčajne sa na nič nečaká, chýba proste trpezlivosť, akési pracovanie na sebe, trénovanie seba samého, hľadanie prirodzenej motivácie, nie nejakých prehnaných megalománskych rečí, ktoré nemajú cenu, a nikdy nebudú za nič stáť.

Nevedel som ešte na začiatku, ako to mám robiť, ako sa mám akokeby proste prispôsobiť ich mysleniu, ako sa mám posnažiť ich pochopiť, pretože sú to situácie, ktoré proste sa udiali, kde bola úplne iná mentalita ľudí, inak sa žilo, žilo sa v inom prostredí, má to proste ten doslova akokeby nazval by som to historický nádych, a človek proste vie sa mnohým veciam užitočným priučiť, samozrejme ten, kto chce a má záujem.

Práve toto je veľmi dobrý prostriedok, ako proste napríklad starým ľuďom proste spestriť tú samotu a jeseň života. Ak náhodou máte vo svojom okolí susedov, susedky, v pokročilom veku, ale chcú  sa možno porozprávať, aj vás napríklad oslovia, nikdy sa tomu nebráňte, pretože nikdy neviete ako dobre proste im spravíte. Pre nich je to určite na nezaplatenie. 

Na záver by som ešte v krátkosti napísal. Je to paradox, ale je to tak. To, čo nám proste pripadá ako úplne bežné veci, ako niečo proste prirodzené, a samozrejmé, pre nich to samozrejmé už nie je. Uvedomme si, že ich rovesníci už poväčšinou nežijú, a niektoré spomienky si chcú udržať v pamäti a s niekým hoci aj nezaujato sa proste porozprávať. Vážme si starých ľudí preto.

 Blog

5 0 0 0 2

Komentuj

Komenty k blogu