Patrí sebeckosť k životu?

Začítal som sa do jednej ankety, ktorá ma celkom zaujala, a hneď som vyjadril komentom svoj názor. No na druhej strane som sa dozvedel z inej ankety, na ktorú chcem reagovať, a síce, či patrí sebeckosť k životu.

Mnohí ľudia sú až príliš mnoho rozmaznávaní, a rozmaznaní, a preto si myslia, že všetko, čo na tomto svete, musia vlastniť. Preto tu máme mnoho spevákov, ktorí spievajú, alebo rapujú o tom, aké dosiahli životné úspechy. Samozrejme, čo všetko ich to stálo, a podobne, koľko driny, koľko prebdených nocí.

To nepochybujem, každému čosi inšie šmakuje. Kým niekto sa zamýšľa, ako postaviť nejakú scénu, a koľko mu to stálo úsilia, celkom fajn, niekto naozaj sa zamýšľa, či mu zvýši pečivo, ktoré si kúpil pred dvoma dňami, a či sa to bude dať ešte jesť. Mnoho ľudí rieši naozaj ak to mám takto povedať na rovinu skutočne existenčné otázky, a je mnoho takých, ktorí proste tento výrazný spoločenský deficit, tento veľký morálny problém akosi nevnímajú, alebo jednoducho majú isté dôvody, pre ktoré ho vnímať ani nechcú. Možno sa tomu celkom úspešne bránia, a možno chcú na to všetko myslieť, ale jednoducho istých predstáv sa proste stránia a boja, a preto žijú vo svojom svete. Koniec koncov, kto nežije vo svojom svete, taký hádam ani neexistuje.

Zamýšľam sa teda, či patrí sebeckosť k životu, a obávam sa že odpoveď na túto pomerne zložitú otázku s morálnym pozadím azda ani nedostanem, a ani sa ju nedozviem. Človek od prirodzena, je ťažké určiť, aj keď je tvor spoločenský, či je naozaj spoločenský v priamom slova zmysle, a všetko čo k tomu patrí, alebo je samotár, vyhľadáva teda samotu a podobne.

Mnoho z nás je proste takých, že ak sme niečo dosiahli za cenu veľkých obetí a podobne, neradi sa toho vzdávame a veľmi neradi sa o to ešte aj delíme, ak sa máme o niečo podeliť. Samozrejme mimoriadne háklivé je napríklad požičať istý obnos peňazí komusi, ktorý je neporiadny vo svojich financiach, nemá prehľad v kontrole toku peňazí, nie je dochvíľny, všetko mu treba pripomínať a podobne. nie je to preto, lebo azda zabúda, a má slabú pamäť, ale preto, lebo obyčajne si všetko necháva na poslednú chvíľu, a toto proste nemá nikto rád, to azda sami uznáte. Možno mnohých poznáte vo svojich okoliach, ktorý takýto životný štýl celkom radi prezentujú, a oni si myslia proste o sebe, akí sú v podstate výnimočný akí sú nenahraditeľní, a celkom radi vás otravujú s nezmyselnými požiadavkami, na ktoré proste nemáte chuť, a filozofia tých záležitostí je vám poriadne na míle vzdialená, ako sa hovorí.

Pred takými ľudmi si naozaj treba dať pozor, pretože sebeckosť je ich im vlastné, ako čokoľvek iné na svete. Takí ľudia proste idú len potom, aby jednoducho dosiahli nejakým spôsobom ten svoj cieľ, a iné ich netrápi. Tu vidím celkom isto morálny problém, že toho druhého jednoducho považujú nie za rovnocenného človeka, ktorý tak isto vníma a cíti, ale považuje ho za nejaký objekt, a možno ešte horšie za splnený cieľ svojich požiadaviek, čo samozrejme značne celkom isto znižuje kredit človeka, s ktorým máme čosi dočinenia.

Dávam si teda jednu otázku. Patrí teda sebeckosť k životu? Tieto atribúty, ktoré som teraz v článku vymenoval naozaj reálne existujú, a je veľmi smiešne si namýšľať, že pokiaľ ste proste nemali takúto situáciu, že ona jednoducho nenastane. V živote sa raz postavíte čelom k takejto neriešiteľnej situácii, prd ktorú vás postaví akýsi veľmi šikovne a elegantne prefíkaný dovtedy akože kamarát, a vy nebudete mať možnosť proste vycúvať z tejto ošemetnej záležitosti, a budeme veľmi nešťastní. To nie je názorný príklad, ale celkovo realita v ktorej sa môžeme ocitnúť hocikedy.

Záverom by som to teda zhrnul asi do týchto viet. Každý zdravý človek vie, že v každom z nás proste drieme istá nezávislosť a samostatnosť, ktorá sa prejaví v tom, že my chceme samostatne rozhodovať o tom, čo chceme, čo nechceme, s kým sa chcem podeliť, a koho vylučujem a v zásade odmietam na akejkoľvek participácii a spoluprácii na čomsi, o čom viem, že to nemá význam.

Mnohí takto aj učinia, ale pod vplyvom akýchsi morálnych pripomenutí, že pomáhať sa predsa má, zas sa dá celkom ľahko zamotať do pasce, a jednoducho sa nechá podviesť a oklamať, pričom ten druhý nebude v nijakom prípade pociťovať výčitky svedomia. Ale možno nevadí. Práve vtedy len zistíme, na čom sme, a čoho sa máme v budúcnosti naozaj vyvarovať, a kto je naozaj spravodlivý, a drží sa svojho názoru v každej nepriazni.

Zdieľaj článok na facebooku
59 odoberateľov

Komenty k článku