Azda neexistuje človek, ktorý by nemal pre seba ukryté nejaké tie sny, s ktorými sa zásadne s nikým nepodelí. Možno to pojde nejako ľahšie, u tých viac zhovorčivých, ktorí akosi prirodzene, majú potrebu sa vyrozprávať, a ťažšie u tých, ktorí možno sú introverti, a ktorí azda potrebujú istý čas nato, aby si to osobne ešte sami v sebe premysleli, a takto pomaly sa možno niekomu zdôverili. Azda v duchu jednoduchého výroku, že treba si pravdaže čosi nechať aj pre seba, pretože mnohí môžeme byť za predostrené nápady, naše tajné sny možno zosmiešnení, neuznaní, nebraní vôbec vážne, poprípade to všetko môže byť nám len na našu osobnú ťarchu a podobne.
Naskytla sa mi teda jednoduchá otázka. Čo keby sme nemali nejaké vízie, alebo ambície čosi dosiahnuť. Stalo by sa niečo? Totiž je prirodzené, že človek sa v spoločnosti akosi potrebuje realizovať, pretože aj v živočíšnej ríši je dôležitá otázka prežitia, a ako dokáže vzdorovať jedinec, ktorý sa možno cíti niečo ako ohrozený druh. Akými prostriedkami sa teda dokáže, nazval by som to vymaniť sa z područia svojich protivníkov, nepriateľov, ktorí mu jednoducho neprajú.
Často počúvame, ako máme byť ambiciózni a podobne, ale mne to všetko pripadá také prázdne a bezduché. Ako keby naozaj nič inšie nebolo na svete len silná motivácia čosi niekomu niečo dokázať, aký som mocný v činoch, možno aj slovách, aký som šikovný, ale možno to chceme nie pre seba.
V tomto možno spočíva paradoxne hlavný neúspech. Hlad po úspechu je možno silný, ale spoznanie reality, že toto nechcem, že sa nechcem komusi stále len podobať a pripodobńovať, je dôležitý, lebo tam nastáva prirodzené akési vyzretie osobnosti, kde človek vie, že predovšetkým ja chcem niečo dokázať, a nie preto, lebo si to želal ktosi iný.
Azda neexistuje človek, ktorý podobné úmysly nemá. Nemusí sa jednať o kohosi, ktorý má možno akési čisté portfólio, takto sme totižto vybavení týmto akýmsi zvláštnym špecifickým druhom azda všetci. či to máme už v nejakej tej genetickej výbave, neviem to celkom isto potvrdiť, ale jedno je isté, všetci chceme si ísť za nejakým cieľom, niečo chceme silou mocou dokázať, už možno len preto, lebo niekto to nedokáže, a potom to negatívne rozosieva v hojnej miere okolo seba, a svojimi planými rečami zvykne celkom úspešne nakaziť aj ostatných. K tomu sa samozrejme pridruži istá forma akejsi osobnej nevôle, a dá sa povedať, že viac k tomu azda ani veľmi netreba.
Silou mocou úspešným sa nedá, a je nie celkom dobré a priaznivé, ak sa o to naozaj snažíme, a výsledok proste nemá nejaký význam. Ako konrkétny príklad uvediem tú skutočnosť, a to som si celkom vážne uvedomil, ja som ale osobne to nezažil, teda ako v tomto článku to nemôžem empiricky na sebe dokázať, že teda napríklad na vysokej škole, pravdepodobne na strednej to málokto riešil, pretože na strednej sme potrebovali prejsť do maturitného ročníka, a podobne, ale na vysokej, že proste v nejakom treťom ročníku prišla taká fáza do študentského života, kde si kladieme otázku, čo tu vlastne robím, na čo som sem vôbec išiel, mal som sa na toto všetko vykašľať.
Uznávam, že na začiatku možno motivácia bola príliš silná nato, aby sme sa len tak ľahko nevzdali, ale potom to všetko sa nám zdalo ako niečo, čo je teda pravda pochopiteľne nad naše sily, ako sa vratí.
koncom ešte niekoľko myšlienok na záver. A zrazu, to, čo sme si chceli plniť sny, sa nám razom stane na obtiaž, čo vlastne len trpíme. potom pravda nastanú dve situácie, buď sa nám sny splnia, alebo nesplnia. Potom príde naša naivita, že všetko silou mocou chceme dosiahnuť, a keď sa nám nedarí, obviňujeme raz seba, potom ostatných, ale nechápeme, že niektoré veci v živote treba proste len tak prijať, nechať voľne plávať a ničím sa nezaťažovať. To by som nazval niečo ako hlavný bod úspechu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár