Zrak mi padol na malý obraz modliaceho sa Ježiša, ktorý mám v izbe. Úprimne som sa tešil na napísanie tohto blogu. Na papier som si ho začal pripravovať ale už o čosi skôr, to len teraz som tu pridal. Z kostola som sa pobral ku kamošovi, s ktorým vedieme filozofické debaty, a skončíme ako ináč na pokeci . Minule som na notebooku počúval jednu kresťanskú prednášku. Bol už večer. Priznám sa, a budem úprimný, moc ma nezaujala, a to z viacerých hľadísk. Napríklad takého, že ten dotyčný človek, ktorý prednášal pred nejakým publikom, kresťansky orientovaným, čo je dobré, v poriadku, bol veľmi preafektovaný. Nemal som pocit, že hovorí aj to, čo si myslí, hoci rozprával pekne, fundovane, nemám nič proti tomu, ale aj tak si myslím, že viacerí, ktorí v kresťanstve, v médiách sa zaoberajú nejakou, nazvem to pálčivou otázkou, síce idú na to dobre, ale potom to nejak ako keby náhodou obchádzajú, a nechcú ísť priamo na koreň veci.
To by som trošku vytkol. Ale to je len môj názor. Páčilo sa mi to, ale chýbal mi tam akýsi šmrnc. Niečo osobné. To, čo je podopreté jednak skúsenosťou, vlastným názorom. Pravda je, že vzniká dvojaký pocit. Buď vám prednášateľ povie veci, ktoré chcete počuť, alebo také, ktoré nie sú celkom príjemné. Celkom ale ma to zaujalo.
Zisťujem teraz na sebe, akú príchuť ma pocit samoty. Až takú zlú na druhej strane nemá! Skôr posilňujúcu. Vnímam to ako čas na zlepšenie seba samého. Som presvedčený, že potrebujem ešte odrazový mostík. Ba! Už ho mám! Je ním samotný Ježiš. Uvedomujem si, že pácham mnoho hriechov, o ktorých ma vlastne upozornila aj istá známa. A má pravdu. Ľahšie prijmem niečo od človeka, ktorý mi chce ukázať správny smer, a to radím aj vám, ako človeka, ktorý ti síce bude ušiam lahodiť, ale popritom ti bude tárať nezmysly, zamotáš sa sám do vlastnej nastraženej pasce akejsi pseudpopýchy na seba. Len žiaľ, to nie je pýcha ale vlastná hlúposť.
S modlitbou bartimejského ruženca, pobral som sa v skoré ráno do kostola. Isto tú modlitbu nepoznáte, v podstate sa jedná o tom, že sa to modlíte na spôsob klasického ruženca, tí, ktorí viete, ale na desiatkach na každom zrniečku sa modlíte zvolanie práve slepého Bartimeja, známeho z úryvku sv. Evanjelia podľa Marka desiata kapitola. Mk 10, 46-52. Znie takto: "Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym. Odporúčam vám v prípade záujmu prečítať si túto stať, ako aj iné state. Pravoslávni kresťania túto modlitbu taktiež poznajú, a to je dobré, takto aspoň Cirkev dýcha obidvoma stranami pľúc!
Dúfam, že viete, o čom je reč. Počul som aj jednu pieseň v rádiu, ktorá v refrénu opakuje práve tieto slová. Ruženec som sa domodlil, paradoxne, presne pred dverami kostola.. Stalo sa mi to viackrát. Taká zvláštnosť. Ešte by som vám, veriacim blogerom odporúčal jednu modlitbu, s ktorou nedá mi nepodeliť sa. Jedná sa o deviatnik k Sv. Tadeášovi, ktorý podľa tradície bol v nejakom príbuzenstve s Pánom Ježišom, aspoň to spomína invokácia v litániách. Je to skutočne silná modlitba, spolu s deviatnikom k Božskému Srdcu Ježišovmu a deviatnikom k Božiemu milosrdenstvu.
Minule, riadil som si osobné veci, a našiel som tieto brožúrky. Mal som ich už dlhšie, od školy, asi 5 rokov mám pocit. Nikdy som si ich nečítal. Viem, že jednu som si kúpil v škole ešte doslova nasilu. Aby som mal nad čím rozjímať, ale nepociťoval som niečo hlbšie vtedy k modlitbe. Preto aj moje povolanie som bral akosi prirodzenú odpoveď na síce volanie Božie, o čom nepochybujem, ale mal som dosť plytké poznanie o pravej viere. Asi na moju škodu. Čakali na mňa. Ježiš na mňa čakal doslova.
Príjemné meditácie, pri ktorých si oddýchnem. Dozviem sa niečo od autora. Neznamená to, že lusknem prstom, a bude mi lepšie. To nie. Ale na druhej strane nikdy nevieš, akú obrovskú silu a moc majú tieto modlitby. Ako kresťan nemám dôvod pochybovať, že mi nepomôžu. Práve naopak, som tak presvedčený, že musím za ne ďakovať, a za to, že ma dostávajú čoraz bližšie k Bohu. Tam, kde ma chce sám On. Verte tomu!
V poslednom období, akosi častejšie rozmýšľam o mojom ďalšom smere, čo v živote robiť. Teší ma, že od mája budem konečne robiť. Nič nie je krajší pocit, ako keď vieš, že si zarobíš, a to všetko je samozrejme, len z milosti Božej. Črtajú sa mi momentálne teraz dve príležitosti. Jedna je už úplne istá, a síce, na pol roka mám chlieb. Teda prácu. Odľahlo mi. Som proste šťastný. Je možné, že ešte popri nej si privyrobím nejaké bočáky, ale to už nechám na nasledujúce okolnosti. Tá druhá, to sa ešte uvidí. Vidíte, aké šance dáva Pán Boh prostredníctvom svojho Slova.
Treba len pevne dúfať a veriť, že keď sa nemáš nejako dobre, bude snáď lepšie. Hoci nie je dobré moc to, že sa nemáš o koho nejakého seberovného oprieť. Spolužiaci, hľa, sú preč, všetci sme rozlietaní kade tade v šírom svete, viete ako to chodí, ale šťastie je, že sme v kontakte aspoň na internete. To je výhoda.
Zakončujem moju úvahu. Opäť som si aj tento blog písaný na papieri rozdelil, a niečo si nechal nabudúce. Mám ho skopírovaný vo wordovom súbore, takže ho len skopírujem, a pridám trošku neskôr. Všetko má svoj čas. Prajem príjemný deň, azda vás moje myšlienky v niečom potešia a povzbudia, bol by som len rád.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár