Opäť príbeh takmer navlas rovnaký, ako podobné iné príbehy tu možno čítam, a ponúkol by som moje riešenie.
Mladí, ste príliš upätí na tento pominuteľný svet, upätí názorovo a mienkovo na druhých ľudí a priveľmi žijete telesne, a nie duchovne. Každý predsa môže potvrdiť, že viacerí vnímame prítomnosť niečo ako také, čo už v minulosti akokeby automaticky malo nastať, budúcnosť ako niečo, čo je opäť prítomné, ale na tú prítomnosť sa akokeby automaticky zabúda a to je chyba.
Chyby sa robia ako v pracovnom, študijnom, tak aj vo svete vzťahov. Málokto pozná čosi také ako zadné dvierka. Človek má život len jeden. V podstate dva, ale na pochopenie toho druhého, totiž toho večného života, ktorý nás čaká v okamihu, keď už nebudeme tu na tomto pozemskom svete. Na ten paradoxne nemyslíme, a práve preto vyzerá náš život tak, ako vyzerá. Nešťastne, človek nemá nejaké vízie do budúcna, a najmä, keď sa spýtate nejakých tínedžerov na zmysel ich života, obyčajne len pokrčia plecami a povedia, že ich sa aj tak tá otázka ešte netýka.
Živo si pamätám, ako s nostalgiou, a zároveň s veľkým strachom som zatvoril posledný krát dvere na strednej škole, to ešte nebolo až také zle, pretože to každoročne čaká mnoho maturantov, ale ešte oveľa komplikovanejšie som to pocítil, keď som sa už po prvom roku musel rozlúčiť so seminárom. To už pre mńa znamenalo veľmi veľa, a dosť som riskoval. Neviete si možno, teda isto, kto to nezažil, neviete si predstaviť, aké je to ťažké, a aké je to komplikované, aké je to ťažké a náročné ešte raz čosi nové vymýšľať, dá sa povedať proti svojej vôli, a vy neviete, čo bude zajtra s vami, strácate v podstate v okamihu svoje šance, svoje ilúzie, svoje všetko, čo ste do toho akokeby pomyslene investovali, všetko, čoho ste sa zriekli ešte tesne pred tým.
Vtedy, poviem na rovinu, je veľké umenie sa opätovne pozviechať a mať opäť nejakú šancu, poprípade sám rozmýšľať, ako ďalej. Keď nemáš sa proste čoho chytiť, a všetko ti pripadá také trápne, také tiché, také mlčanlivé, kde proste jediné čo chápeš je to, že momentálne nie je cesty späť a môže to v človeku vyvolávať depresiu.
Stáva sa to určite mnohým ľuďom, a nie je to celkom príjemná záležitosť. Predsa je tu mnoho riešení, a jedným z tých je napríklad to, že človek proste bude sám pracovať na sebe.
Mnohí si spájajú tieto slová ako niečo, že úspešný človek je ten, ktorý odíde do zahraničia a podobne. Áno, určite je to lákavá ponuka, avšak skrýva v sebe mnoho nástrah a nebezpečenstviev práve preto, lebo človek možno po nejakej nepríjemnej situácii, ktorá tomuto všetkému vlastne predchádzala, sa bojí ísť do nejakého rizika. On to riziko už vlastne pozná, a vie, do čoho by znova išiel, a bojí sa proste dvakrát vsútpiť do tej istej rieky.
Lenže tu to všetko končí. Lenže odvaha je presne opačná. Odvaha je to, že napriek mnohým nezdarom, ty do tej vody predsa len po druhý raz vkročíš, a budeš sa snažiť, aby si sa proste kdesi udržal. Bolo by veľmi smiešne, keby sa človek proste keď niečo chce, len tak ľahko čohosi vzdal. Neskoršie by to proste mohol oľutovať, a to nie je dobré.
A tohoto sa mnohí boja. Pretože človek len dovtedy sa chce čímsi zaoberať, kým mu to, ako sa hovorí, patrične vynáša, kým sa to dobro proste len hromadí, teraz nemám na mysli konkrétne nejakú prácu, alebo biznis, myslím v živote všeobecne, je to o vzťahoch, je to o kamarátstve, je to o bežnom živote a jeho situácii, v ktorých sa môže ocitnúť skutočne ktokoľvek a kedykoľvek.
Prečo toto všetko vlastne je? Myslím si, že toto všetko je presne nedostatkom viery. Ak neveríte v Boha, snažte sa myslieť proste aspoň pozitívne, pretože to je jediné, na čom človek v budúcnosti ako tak môže pracovať, aby pri plnení nejakých významných udalosti, plánov a podobne mal nejaký dobrý základ, mal proste nejakú víziu, aby mal jasný cieľ, hoci prirodzene, ako to napríklad samozrejme vidím aj na sebe, nie všetko sa môže naplniť a splniť podľa mojich prianí.
Na záver by som chcel vyjadriť ešte asi toľkoto. Tu je problém aj pri praktizovaní viery. Mnohí často odpadnú, zanechajú praktizovanie viery a všetko čo s tým súvisí, a to len preto, lebo nechápu, že mnohé výsledky sa predsa dostavia až po nejakom čase, často po rokoch, a nie samozrejme každý je ochotný čakať. Je to veľmi náročný proces, pretože aj ja som musel týmto všetkým prejsť, ale svedčím vám všetkým, že sa proste oplatí pre niečo dobré podstúpiť aj obavy a ísť do niečoho aj za cenu riskovania a podobne.
Mnohí odpadnú, lebo v tých prvotných začiatkoch proste nedali na rady druhých, a nechápali ten ich postoj, a preto sa oni sami k tomu začali stavať vyslovene odmietavo, nazval by som to až neodvovodne nepriateľský, kde v podstate oni sami ani nevedeli a netušili príčinu svojho konania, na ktoré postupne prichádzali až oveľa neskôr, keď postupom času to začali chápať, a pritom proste začali dozrievať a zisťovali si sami, na čom sú a podobne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár