Mnohí ľudia v dnešnej dobe a ovplyvnení spoločnosťou veľmi ani nevedia sami čo chcú. Aj na škole sa to prejavuje napríklad nedostatočnou intelektuálnou vybavenosťou, a málokto sa chce v učení rozvíjať, Prejavuje sa to najmä v bezprostrednom kontakte so spoločnosťou, kde mnohí naozaj akosi len bezcieľne chodia sem a tam. Nevedia presne kam idú, aký je ich cieľ cesty. Toto vnímam ako problém najmä v spojitosti s fungovaním v súčasnosti, kde človek chce myslieť, čo bude v najbližsej budúcnosti, a čo ho všetko očakáva, a s čím dopredu možno počítať, a s čím počítať nemôže, alebo len v malej, minimálnej alebo obmedzenej forme. Keď možno v práci sa kohosi pýtame, že, kde ideš napríklad na dovolenku, niekto má jasné predstavy kam presne, má vytýčený cieľ, a niekto nevie. Možno odpovie, že teda hlavne niekam vypadnúť. Dobre poznáme tú frázu, ktorá je mnohokrát spôsobená tým, že človek potrebuje zmeniť to miesto, kde sa nachádza, aby načerpal novú inšpiráciu, určite potrebnú pre budúcnosť. Aj ja som pred časom zmenil miesto, a neviem si to vynachváliť. Jednak cítim, že som oveľa menej zaťažený všetkými tými vplyvmi, ktoré som vnímal.
Dočítal som sa, že do toho všetkého celkom isto spadajú žiadne splnené sny. Teda keď sa nám pramálo splní, čo môže vyvolať nejaké nečakané stavy. Človek môže naozaj byť natoľko akokeby vykoľajený a rozrušený z toho všetkého, že za amozrejmosť a automatickosť pokladá všetko, čo sa mu postaví do cesty. Že akokeby už si zvykne, že mu to nevynde podľa jeho predstáv, a teda, čo je paradox, azda dopredu s tým aj počíta.
Je nie nezvyčajné, že akákoľvek zmena a možno aj tá menej príjemná môže celkom isto akosi narušiť ten prirodzený rytmus v živote, ktorý si azda pred časom stanovil a za určitých okolností sa ho snaží dodržiavať.
Teda človek by aj chcel, tá vôľa tam celkom bezpochyby je, ale napriek tomu človek akoby mal tendenciu stále čosi očakávať, na niečo vyčkávať, a možno v neposlednom rade spoľahnúť sa na akési dielo náhody. Chyba celkom isto nastáva už v školskom prostredí, a domnievam sa, že okrem poskytovania vzdelania sa máločo dobrého dozviem. Už keď študentovi nevyndu nejaké skúšky a podobne. Áno určite, pretože niekedy sú očakávania vyslovene prehnané a s tým súvisí možno aj nejaké prehnané, nereálne, megalomanské ciele, ktoré je veľmi ťažké nielen naplniť, ale v počiatočnej fáze aj vymenovať a definovať. Preto sa dosť ľahko môžeme cítiť neistí, a teda aj ten rozhodovací proces sa môže vo výraznej miere predĺžiť. Sú niekoľko extrémov. Buď človek nemá nijaký záujem a chce existovať ako samotár, nejaký individualista alebo podivín, a všetko si nechať pre seba alebo práve naopak, keď človek sa potrebuje vyrozprávať a podeliť sa vyslovene s hocičím.
Aj v jednom aj druhom prípade to vnímam tak, že človek je dosť vyčerpaný, a nenachádza radosť možno v úplne bežných radostiach, ktoré ho postretali do onoho času. Ja to celkom isto vnímam ako stav, kedy človek napríklad v nejakej miere hojnosti a zdaru nemyslí na to, že občas príde aj nejaký ten krok späť, niečo, čo ho azda nakrátko z niečoho vytrhne.
Na človeku je hneď rozpoznať, kedy potrebuje napríklad pomoc, a to najmä vtedy, kedy paradoxne všetko odmieta. Tam sa totižto v takomto prípade určite niečo deje, čo sa dá celkom ľahko rozpoznat napríklad stratou akéhokoľvek záujmu, uzavretie do seba, a niekedy aj z bežnej komunikácie to človek vie veľmi rýchlo vyzistiť a rozpoznať, čo môže byť ešte v tom lepšom prípade. Takýto odmietavý postoj, ktorý sa snaží zaujať celkom isto môže priviesť do rozpakov tých, u ktorých by pomoc mohol nájsť. Alebo nastane situácia, kedy jednoducho len využije pomoc a všetky dostupné metódy, ale nie je za to vďaćný a neváži si to.
Dozvedel som sa, že niekedy je človek väznený na slobode. Ja by som to nazval ako niečo, kde človek vníma okolo stena nastavané múry a hradby. Síce tú osobnú slobodu má, ale nevie ju dostatočne využiť. Azda preto lebo sám cíti nekonečný nepokoj a prázdno. Nevie kadiaľ sa má pohnuť. Napríklad niečo si zaumienil, možno to aj dosiahol, ale v jeho vnutri nastalo akési prázdno. Ako vidíme, aj bezhraničná sloboda má svoje všemocne nastražené pasce ocktorých netušíme, a mnohi napríklad liberálnym spôsobom bojujú o zachovanie čohos, v čom netkvie pravá sloboda ale len dokonalé vyprázdnenie, samota , prípadne vzniknutý stres.
Záverom čo by som chcel dodať. Vnímam to ako fenomén doby. Slobodu máme príliš veľa ale nevieme si ju dodatočne vážne oceniť, a v mnohom to berieme na ľahkú váhu. Potom naozaj nás napríklad nemôžu brať vážne. Nech sa vám dari.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár