Pomoc v bytí III

Dnes bol veľmi pekný novembrový deň, a preto som sa v nijakom prípade nesnažil akosi zaháľať, a deň som naozaj azda dokonale využil, a teraz pozerám telku, trochu uz oddychujem.

Chcel by som napísať v krátkosti komentár na jeden článok, ktorý pojednáva o správaní ľudí. Dozvedel som sa, že všetci máme radi seba, a potrebujú sa v tom utvrdiť. Čo by som k tomu mal napísať. Každý by mal mať prirodzene najprv rád seba, a potom by toto všetko mal dať najavo aj okoliu. Na toto som prišiel práve preto, lebo, prirodzene, človek, ktorý často dáva, očakáva aj nejakú návratnosť. Ďalej tu máme level osobností, ktorí za každú cenu všetko chcú splniť do bodky v čo najkratšom stanovenom termíne. Jedná sa naozaj o inteligentné a teda predovšetkým zodpovedné osoby, ktoré viac hľadia na záujem okolitej skupiny, ako na svoje. Svoje kvality dá sa povedať podriaďujú iba jedinému cieľu, a to je známe niečo ako všeobecné dobro. Naplno sa to niekedy prejavuje v školách, kedy naozaj ročník v triede sa správa ako jedno. Jedno myslenie, jeden spoločný cieľ, v ktorom je dosiahnuť spoločný cieľ tou najvyššou vznešenou métou, a preto spoločne k tomu aj takto pristupujú. Tam vzniká dôvera, tam vznikajú väzby, alebo kontakty, tam vzniká nádej pre tvorenie niečoho lepšieho, čo celkovo nás môže ešte viac v poznaní obohatiť, skvalitniť, dodať inšpiráciu a celkovo radosť do života tam, kde sa celķom isto môže vnášať miera prejavenej nedôvery, slabej vzájomnej pomoci a predovšetkým neschopnosť prejaviť akýkoľvek cit, citovú zložku osobnosti, prejaviť mieru empatie, a tým vytvoriť naozajstný harmonický celok.

Všetci máme radi seba a všetci sa v tom chceme utvrdiť. Je to v podstate aj logické, pretože to je naša pudová zložka. Človek proste nutne musí seba samého spoznať, aby vedel potom komunikovať s ostatnými. Napadlo ma ešte niečo. Nie vždy to môže znamenať napríklad ak to mám označiť teda za akýsi druh mierneho egoizmu, ale v tom dobrom slova zmysle. Myslím to celkom tak, že človek prejaví dobrotu sebe, na sebe sa v tom otestuje, a potom to vie prejaviť aj v spoločnosti.

Keď som bol mladší, pamätám sa, boli ešte klasické vratné fľaše. Prispelo to samozrejme k zlepšeniu životného prostredia, ktoré si naozaj treba chrániť a vážiť. Tie mali následné využitie, a celkovo sa zabránilo akémusi plytvaniu alebo znečisteniu životného prostredia. Teda najprv tuvbol akýsi prvotný úmysel, v ktorom sa niekto proste potreboval akosi otestovať, či teda jeho experiment bude dostatočne dobre fungovať. Od niekoho to možno potreboval otestovať, aby nadobudol nové poznatky o čomsi.

Dozvedel som sa že vľúdnosť je strach zo samoty. Určite s týmto názorom súhlasím, pretože je to celkom isto akési ekvivalentné doplnenie toho známeho výroku, že v núdzi poznáš priateľa. Niektorých ľudí napríklad prejavený strach v ich živote naozaj dokáže meniť, av lepšom prípade k lepšiemu a zodpovednejšiemu štýlu života, než aký viedli doteraz. Že človek prejavuje vľúdnosť napríklad preto, lebo to môže používať trebárs ako nejaký zakrývací manéver, možno preto, aby čosi ospravedlnil, alebo zviditeľnil niečo na sebe a podobne.

Teda človeku postupne všetko dôjde v tej jeho konkrétnej situácii, čo celkom isto môže skvalitniť jeho pohĺad na svet, na mieru prejaveného svetonázoru, ktorý je mnohým ukradnutý, tak, ako keď sa snažíme naplniť v istom prípade len to staré známe porekadlo, že všetci sa máme starať predovšetkým sám o seba. Čo je celkom isto na zamyslenie.

Mám teda celkom reálnu skúsenosť, že horeuvedený výrok je pravda. Doplnil by som že to môže byť v niektorých extrémnych prípadoch mimoriadne tvrdá pravda, kde okrem toho, že sa tam priamo otestuje aj charakter oboch prípadoch - teda najprv toho, kto niečo žiada teda konkrétne o pomoc, a druhého, ktorý teda pomoc odovzdáva. Jedno celkom pekné príslovie novodobé spomína, že naše ruky sú ako krídla, a keď chceme spoločne lietať, musíme sa predovšetkým objať. Len tak sa to bude dať. Len problémom sa stáva skutočnosť, kedy ktosi pomoc len žiada, teda následne ju aj reálne od kohosi prijíma, ale nie je v dostatočnej miere vďačný. Ba čo nadôvažok, nevie túto vďaku za čosi zodpovedne prejaviť čo je smutné.

Čo by som teda dodal ešte na samotmý záver tohoto článku. Aj ja mám pocit, že som napríklad momentálne na všetko sám, ale to je len môj čisto subjektívny pocit, pretože moja skúsenosť mi ukazuje, že len na seba spoľahnúť sa v niektorých prípadoch naozaj nestačí, pretože človek nie je nastavený na individuálne riešenie problémov. 
















Zdieľaj článok na facebooku
61 odoberateľov

Komenty k článku