Chcel by som pridať ešte jedno zamyslenie, a to na tému, čím nás napríklad ovplyvnili priatelia. Je to ináč celkom dobrá téma, a myslím si, že aj veľmi potrebná, práve preto, aby sme si uvedomili jednak hodnotu seba samého, a jednak to, že je dobré, keď s niekým zdieľame podobné myšlienky, a vieme sa s niekym zhodnúť a nájsť akýsi zmysel, nejakú dohodu, kedy človek nemusí nikoho o niečom akokeby silou mocou presviedčať, ale proste dokáže jedným spoločným pohľadom pozerať sa na danú skutočnosť, napriek tomu, že dvaja ľudia, celkom isto pochopiteľne, nemusia mať spoločný zhodný názor. 

Mnoho ľudí preberá napríklad po určitom čase spôsob azda akejsi gestikulácie, alebo potreby vyjadrovania sa podobným spôsobom, ako to napríklad kdesi u niekoho odpozoroval a zbadal. Napríklad ak v kolektíve človek sa chce silou mocou začleniť, začne časom napodobňovať určité zvyklosti, ktoré proste odpozoruje, mysliac si, že bude v tom prostredí akýsi šťastnejší a naplnenejší. A to sa celkom isto deje tak isto aj v medzi priateľstva.

Ďalšia nemenej dôležitá vec, ktorú by som chcel zdôrazniť a pripomenúť je to, že nakoľko človek dokáže ešte ostať tým človekom, kým naozaj je, aby sa nemusel akokeby otrocky prispôsobovať prostrediu, v ktorom jednak žije, a do ktorého možno vhupol. Človek totižto má silnú, veľmi silnú potrebu kdesi patriť, a to javí sa ako prvok, ktorý môže ohroziť morálnu stabilitu, akúsi individualitu človeka, ktorú každý z nás prirodzene má, a môže celkom isto narušiť vplyvom násilnej duchovnej integrity do daného prostredia.

Prečo spomínam duchovnú integritu. Preto, lebo človek postupom času naozaj potrebuje zmeniť jednak prostredie, v ktorom azda dozeraz žil, a priestor, v ktorom sa pohyboval, za čosi lepšie, kvalitnejšie, pretože má proste pocit, že súčasný stav ho neuspokojuje a nenapĺňa, a necíti odozvu. Proste cíti, že niečo sa proste logicky ukončilo, a nemá zmysel napríklad pokračovať v nejakej práci a tvorení ďalej. Jednoducho ten proces považuje za ukončený, čo hodnotím takýto jav za vysoko profesionálny, kedy si človek jednoducho uvedomí, že niečo sa kedysi začalo, a niečo sa skončilo, presne v duchu príslovia, že každý začiatok má aj svoj koniec, čo je pochopiteľne logické.

Mnohí si celkom isto nesprávne myslia, že len vtedy človek tvorí akúsi jednotu, kedy ten spoločný názor tvrdí. Obyčajne je všetko v poriadku, keď sa niekto s niekým dokáže zhodnúť, a ako sa hovorí v prísloví, dokáže nájsť spoločnú reč. Lenže umenie je práveže v opačnom ponímaní, ako spomínam, pretože umenie je vychádzať s niekým, ktorý má celkom odlišné pohľady na skutočnosť, a nemáme si možno navonok s ním čo povedať.

Pri hlbšej analýze avšak zistíme, že určité okolnosti, ktoré nás akokeby rozdeľujú, poviem to možno pateticky, nás paradoxne môže v niečom aj zlučovať, môžu nás napríklad zjednocovať, a to, čo možno nie je reálne na prvý pohľad, a na prvý krát, obyčajne po krátkom čase dokáže celkom isto pôsobiť ako fungujúci, jednoliaty celok, ktorý bude skvelo vytvárať harmonicky usporiadaný celok, a to, čo človeka doposiaľ s niekým rozdeľovalo, a bolo to ako príčina akejsi nesúhry a nejednoty, postupnými krokmi zisťujeme, že to sa naozaj dá, len na všetko treba proste vyzrieť osobnostne, a dať aj priestor.

Takto napríklad sa na prvý pohľad môže zdať, že v kolektíve, kde vyslovene si jeden s druhým nesadne a podobne, stáva sa práveže akýsi paradox. Napríklad ten, že ku nejakému času, pri finálnom štádiu nejakej spolupráce medzi nimi práveže nastáva najväčšia súhra, a vďaka svojim osobitým schopnostiam, a možno aj tej celkovej odlišnosti, dokážu navzájom spolupracovať, čo sa prejaví na kvalite odvedenej práce.

Čo dodám na záver článku? Azda ešte jedna krátka poznámka v podobe rečníckej otázky. Je potrebné, aby nás niekto v niečom ovplynil, možno v niečom doplnil, alebo zmenil?

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár