Začítal som sa najmä do jednej myšlienky z jedného blogu, ktorý som si celý prečítal, ale najmä by som chcel apelovať na azda posledný odstavec, kde som sa teda dočítal, že učitelia sa snažia dusiť v žiakoch svoje sny.
Viackrát som opisoval, ako niektoré nepodstatné informácie v škole berieme ako úplnú samozrejmosť, nehľadiac na to, či sa nám to v škole zíde, alebo to proste dokážeme využiť a zužitkovať v náš prospech v bežnej realite každodenného života, o čom mám veľké pochybnosti.
Je pravda, že človek, ktorý dlhodovo pracuje v jednej a tej istej práce, nemení ju, teda niečo ako učitelia, kde mladá učiteľka zasadne za katedru bezprostrednej po škole, a vynde z nej ako šťastná dôchodkyňa, ktorá doma azda nemá čo na práci, a možno sa nudí. Alebo teda celkom iste rada a vďačne spomína na svoje obdobie, kedy vyučovala na škole, a jej pedagogická činnosť ju proste svojským spôsobom napĺňala a dávala jej zmysel v živote.
Tak by to malo vyzerať, ale pravda je, že aj školstvo by malo nejakým spôsobom dynamicky napredovať, a neostať len pri tých starých a zaužívaných štruktúrach, ako to bolo voľakedy. Je pravda, že to, že doba ide celkom rýchlo dopredu si to málokto všimne. To, že sa technika vyvíja, ale nikto jej nevenuje pozornosť.
Minule, keď som v kabinete s kolegami čosi dával na poriadok, počúval som pozorne ostatných učiteľov, čo robia, čo potrebujú, a čo nepotrebujú, až som sa zhrozil, čo všetko sme museli vyhodiť do asi niekoľko kubíkového pristaveného kontajnera. Niečo som si odložil, bolo to celkom zaujímavé, napríklad čisto nové atlasy z chémie, mimochodom na strednej sme mali analytickú chémiu, a tak som sa mysľou vrátil ešte do mojich stredoškolských čias. Bolo to naozaj super, pretože ak človek dokáže pozitívne vnímať niektoré okolnosti, ktoré sa stali teda v minulosti, a dokáže v nich naozaj nájsť zmysel, nie je nič lepšie, aby človek vedel aj v súčasnosti pomenovať pravdivo tie atribúty, vďaka ktorým je tým, kým je, vie sa proste definovať, vie sa zadeliť, a dokáže predovšetkým pravdivo povedať, čo mu v tej škole pomohlo, ale aj definovať niektoré chyby, ktoré sa v tej pedagogickej činnosti vyskytli, a kde by sa mohla nájsť nejaká citeľná úprava toho, kde sa niekde schybilo a podobne.
Pedagóg predovšetkým potrebuje poznať samého seba, a vytvoriť si svoju vlastnú duchovnú analýzu, pretože bez tohoto poznatku asi sotva bude niekoho dobre učiť, pretože sa jedná o mimoriadne náročný proces. Ak sa čosi zanedbá v ranom vyučovaní v školstve, celkom iste to môže mať následky v budúcnosti.
Nepriamo kritizujem niekoľko vecí. A to potreba naučiť sa kvantum nepodstatných vecí, poznania, miesto toho, aby ako žiaci a študenti sme sa učili myslím si že jednej veľmi zásadnej pedagogickej filozofickej poučke, resp, táto otázka sa využíva vo vzťahu aplikácie filozofického poznania na niektoré teologické disciplíny, a to je otáza prečo.
Prečo sa niečo učím, prečo to mám vedieť. Táto otázka nie je vonkoncom nejak koncipovaná preto, aby v tom žiakovi vyvolávala akési mylné predstavy, že niečo musí zvládnuť silou mocou, aby prešiel z ročníka do ročníka, na každom stupni školy, ktorú študuje, či je to teda stredná škola, alebo vysoká. Je to preto, aby neskôr, v čase, kedy budeš proste dávno po škole, vedel, prečo si robil isté školské úkony, a aký to má zmysel.
Je samozrejmé, a aj ja som to ešte tak vnímal, že teda študenti nevnímajú tie povinnosti ako niečo, čo ich formuje, a čo tvorí v nich samostatné názory potrebné k tomu, aby sme neboli ako niekto, kto len memoruje nezmyselné texty, ale predvošetkým ako niekto, kto sa snaží dotyčný obsah pochopiť ako celok. Áno, celkom presne je to takto. Pokiaľ teda si aj ten pedagóg neuvedomí, že teda potrebuje svojich zverencov čosi praktické naučiť, a nielen to, čo je nutné predpísané v školách.
Naozaj priznajme si to, ako áno, niekto dokáže možno vplyvom štúdia analyticky myslieť, to je super vlastnosť, ktorá sa moc cení najmä v období po škole, kedy ten študent je už viacmenej samostatný, a v tých zložitých okamihoch, kedy ustutočňuje celkom iste samostatné rozhodovacie procesy, kde si on samostatne zadelí, čo je správne, a čo nesprávne, kedy mu to proste nemusí už nikto určovať, alev priebehu života na to postupne začína prichádzať sám, že musí aplikovať práve teraz v tejto situácii, ktorú má pred sebou to, čo sa naučil v tej škole, a nemôže z toho len tak ľahko vykľučkovať.
Práve v tomto tkvie aj to samotné umenie, keď dokáže študent obstáť aj v niečom, v čom nie je doma, nie na základe nejakých získaných vedomostí, a potrebných znalostí v oblasti vyučovania v škole, ale tak, že dokáže tak formovať svoju osobnosť, veľmi potrebný faktor v škole, že dokáže povzniesť aj svoju duchovnú stránku, ktorú každý jeden v sebe ností. Otázka je, či to dokáže toto všetko v sebe samostatne rozpoznať, a či chce na sebe pracovať.
A samozrejme každý žiak má svoje skryté individuálne, alebo zvláštne schopnosti, ktoré ho možno aj vyčleňujú, alebo teda oni sami môžu celkom iste byť ťahúňmi a osobnosťami v ročníku. Vrelo si spomínam na spolužiaka z vysokej, ktorý sa najprv prácne naučil filozofiu, proste to pochopil hneď, a neskôr trpezlivo nám niekoľkým študentom, my sme boli asi trinásti v ročníku, vysvetľoval druhý krát súvislosti, ktoré neboli jednoduché, a práve vtedy, keď som to počul vtedy vlastne druhý raz, dokázal som si to lepšie zapamätať, a celkom iste to využívam, keď potrebujem vyriešiť niektorý morálny problém, alebo potrebujem tie znalosti práve preto, aby som vedel obstáť v niektorých zložitých situáciách, ktoré prináša sám život.
Na záver by som to ešte takto chcel zhrnúť. Správny pedagóg je taký, ktorý napriek nesporne dôležitým momentom dokáže presne zadefinovať potreby v školstve, a odoznámiť tým svojich žiakov, ktorých má zverených. Pretože nie je nič horšie ako s výbornými známkami, ale maximálne nepripravených na život niektorých študentov vypraviť zo školy. Aký to potom toto všetko má význam?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár