Nadhodím otázku. Čo chcem v živote dokázať? Azda neexistuje človek, ktorý si počas života takúto otázku v sebe samom nepoložil. Celkom istotne, v spleti svojich radostí, starostí, alebo problémov, človeku napadne všeličo.
Poznáme napríklad v takom športe, že tí, ktorí sa venujú profesionálne športu, musia si stanoviť svoje priority, ktoré chcú dodržať. Napríklad, aby na nejakej olympiáde, pomaly budeme v telke sledovať, niekedy okolo februára ak sa nemýlim, dokonale predviedli svoje číslo, a teda vykonali tak všetko, čo sa od nich pravdepodobne očakáva. Zdravé stravovanie, životospráva, ale celkovo by som vyzdvihol duševný kľud, a sústredenie sa na svoj výkon, alebo teda sústredenie sa a predovšetkým zmobilizovanie svojej vnútornej energie duchovnej a sily, ktorú dozaista každý v sebe má. To sú všetky tie vymenované atribúty, ktoré sú potrebné k dosiahnutiu nejakého výkonu. Rozdiel je jeden. Kým niekto to v sebe objavil už dávno, druhý ešte netuší, čo to je, nevie to poriadne ani pomenovať, nie to ešte charakterizovať.
Samozrejme, ako som si to uvedomil po písaní jedného článku, kde ma bloger dobre upozornil, sme až teda príliš zameraní na podanie výkonu. Celkovo k tomu prispieva náš život, kde nie jeden pracovník je tlačený viac menej k tomu, aby podal nejaký výkon, ktorý sa bude stanovovať nie na základe nejakých požadovaných noriem v zmysle kvalitatívnych parametrov, ktoré sú samozrejme nezanedbateľné v celkovom medadle produkcie, ale na kvantitu, teda na výkon, dosahovanie možno čo najväčšieho objemu akejsi produkcie.
A tu prichádza problém. Problém netkvie ani tak v nejakom plánovaní, ako v tom, či naozaj sa môžeme v realite baviť o nejakom splnení.
Aj my si často predstavujeme, aké by to bolo. Je to normálna vec, považujem to za prirodzenú súčasť našej vnútornej duchovnej akejsi ontológie, nejakého nášho vývinu, ktorý proste časom postupne dozrieva, skvalitnieva. Nič teda pravdepodobne mimoriadne sa nedeje. Je to taká klasika, ktorú rieši teda asi tak každý maturant, dajme tomu, a takáto situácia sa pravidelne z roka na rok opakuje. Pôjdem po zmaturovaní na strednej na vysokú, dačo skúsim, potom dáka pohodová robota kdesi v kancelárii, ideálne nad tisícku, alebo niečo, čo ma bude baviť. Realita je samozrejme tá, že tá práca bude dosť otravná a náročná, bez akejkoľvek možnosti výberu, bez akejkoľvek možnosti povedania čo i len vlastného názoru, a tu mnohí ľudia proste nezvládnu tú situáciu a volia dobrovoľný odchod, možno čím skôr, tým lepšie.
Celkom isto to môže skončiť tak, že človek bude robiť čosi úplne iné, čo si predsavzal pred časom, a dosť ho to zmení. naberie proste frustráciu, kde sa môže celkom ľahko stať, že proste sa zmení. Možno nie k lepšiemu, ale k horšiemu. Možno časom vybadá, aké nepríjemné vlastnosti v sebe skrýval. Možno postupne sa z celkom isto pokojného človeka stane osoba, ktorá sa napríklad nevie kontrolovať Nebude vedieť spracovať v sebe mnoho akýchsi požiadavie, ktoré sa budú na neho valiť doslova z každej strany.
Výsledok toho všetkého bude napríklad to, že sa bude celkom isto pohybovať v totálne inej spoločnosti, ako chcel. Môže to celkom isto viesť k chaosu, a akémusi rozvratu duchovného, duševného, vnútorného prostredia. Toto nechce, to mu už nevyhovuje, bude proste časom ako vymenený, ako úplne iný, žiaľ nie k lepšiemu, ale k horšiemu. Tu samozrejme môže nastať niekoľko problémov, ktoré musi teda bezodkladne riešiť, poprípade sa s nimi vyrovnať.
Musí spolupracovať možno s ľuďmi, ktorých azda z duše nenávidel, a nevie ako ďalej. On by možno aj volil dobrovoľný odchod, ale z čoho bude žiť. Dobrá otázka poviete si možno. Toto je umenie života.
Vrátim sa teda k nadpisu blogu. Potrebujeme životné ciele? Potrebujeme neustále si čosi predsavziať, len preto, lebo to robia naši kolegovia, skrátka a dobre tí ľudia, ktorí okolo nás žijú?
Vytvára to azda pocit vnútornej nesamostatnosti, ktorá celkom isto akosi destabilizuje našu vnútornú pohodu, a vytvára presný opak. Myslím si celkom isto jednu vec, a teraz pridávam jeden môj osobný postreh. Dávame si totižto za vozry nesprávnych ľudí, ktorí toho nie sú dozaista hodny!
Na záver ešte niekoľko myšlienok. Labilita, apatia, strata záujmu plniť nejaké povinnosti, ktoré mi proste vyplývajú z tej nejakej mojej náplni práce, či sa to jedná o študijné, alebo pracovné povinnosti, akési vyhorenie. Chápem, že po každom počiatočnom ošiali príde akési vytriezvenie, kedy človek sa celkom priamo pozrie realite do očí, a možno na vlastnej koži zažije presne to, o čom prednedávnom ešte len kdesi čítal, alebo to pozoroval možno na iných ľuďoch, v nádeji jeho vlastnej vytvorenej upokojujúc sa, že jemu predsa sa nič také nestane, on je akokeby chránený, veď predsa o nič nejde.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár