Potrebujeme životné ciele? II

Kedysi viac ako tri roky dozadu som pridal článok, s týmto názvo, ktorým začínam ďalší článok, a dnes teda sa k tomu tematicky vraciam. Mal som vtedy v niečom ešte menej skúseností, a som veľmi rád, že dnes síce nielen že potrebujem stále dosahovať nejaké ciele, som rád, že som ich aj dosiahol, teda som splnil nejaké méty, ktoré som si predsavzal. Aj keď neviem presne či je potrebné a životne dôležité plniť si všetko, čo sme si predsavzali a či teda potrebujeme napĺňať aj svoje životné ciele. O tomto všetkom sa chcem s vami podeliť v tomto mojom nočnom článku. 

No. životné ciele prirodzene potrebujeme, bez nich sa ďaleko nedostaneme. Aj Písmo sväté, ako som to nie jeden krát v mojich úvahách naznačil ma pobáda k tomu, že keď niečo plánujem, ešte premýšľam, treba si ujasniť, či na niečo mám, alebo na niečo nemám a teda len si myslím že mám. Teda máme tu dva prvky, jedným prvkom je teória, čo by mohlo byť a ešte nie je, a druhý prvok je prax, realita, ktorá tu je. ktorá tu teda je, ktorá nastala, ktorú treba prijať, stotožniť sa s ňou a zobrať na seba teda nové úlohy, ktoré nás čakajú.

Nato, aby sme mali životné ciele, je dosť ťažké povedať, aké atribúty a čo všetko budeme musieť plniť, aby sme to dosiahli. Nedokážem a netrúfam si takto povedať, že čo konkrétne všetko. Je ale celkom isté, že dané životné ciele potrebujeme, aby sme neklamali seba samého. Aby sme neokladali na zajtra niečo, čo môžeme, alebo vyslovene čo musíme spraviť bezodkladne dnes, a najlepšie v tomto čase. 

Vieme dobre, a práve aj stránky písma svätého mi jasne ukazujú, že všetko má svoj čas. Svoj čas má sadiť, a čas zberať, čas narodiť sa a zomrieť, čas radovať sa a čas smútiť. Ako teda vidíme, v týchto prirovnaniach sú spomenuté zámerne protiklady presne tak, aby sme mali jasno, v akých medziach sa pohybujeme. Že teda ako hovorí staré pravidlo, víťaz berie všetko, alebo všetko, alebo nič. Buď idem v niečom na stopercent, alebo všetko prehrám, a tam sa nedá viac hovoriť, ako som sa snažil.

Vieme dobre, že história, podľa starého múdreho porekadla pozná len víťazov, a mená porazených viac nikto nebude spomínať. Načo aj. História nebude spomínať ani nikoho, kto zaujal druhé a tretie miesto... Je to asi pozostatok myslenia, že všetko chceme len to najlepšie, a málokto spomedzi toho najlepšieho si chce vyberať to dobré.... Chceme predsa to najlepšie. Bude teda si pamätať, ale to, že história pamätá len víťazov je akési staré športové porekadlo, ktoré už dosť zľudovelo v tomto prostredí. 

Ale ja to myslím v inom zmysle, pretože nás všetkých zaujíma len jedna jediná podstatná informácia a to je, kto vyhral, kto obstál najlepšie. Nie kto obstál ako druhý najlepší, alebo tretí najlepší. Potom môžeme predsa pravdivo povedať, že aj posledný v podstate obstál ako posledný najlepší, lebo posledný predsa nemôže nič stratiť, môže len získať, ale v zápase to tak funguje, že niekto v daných pretekoch musí proste vyhrať, a niekto musí prehrať na celej čiare.

Záverom článku poviem toľko, že ak človek je prehnane sebavedomý, dopadne na svojej múdrosti, ktorá ale nikdy sa nestane počiatkom bohabojnosti, ale jeho omyly a zlyhania mu nastavia pravdivé zrkadlo, aké asi je. 

Práve preto životné ciele slúžia na naše zdokonaľovanie nie preto, aby sme dosiahli všetko, čo sme si zaumienili ale vnímam to aspoň ja tak, že tie životné ciele nás vychovávajú k lepšiemu, k pokoju, k spravodlivosti, k láske, k vzájomnej jednote a súhre, kde dosiahneme rovnosť tam, kde niet zápasu. 

Zdieľaj článok na facebooku
66 odoberateľov

Komenty k článku