Nehľadanie zmyslu života ako zmysel života. Zdanlivo je to výrok, ktorý môžeme označiť ako negácia výroku. Keď sa nad tým teraz tak zamýšľam, tak oprávnene sa teda môžeme pýtať. Potrebujeme životné ciele?
Prečo sa toto pýtam. Napadli ma hneď niekoľko súvislostí. Sú osoby, ktoré často a rady o sebe vyhlasujú, že chcú žiť nezávisle od vôle druhých, chcú byť samostatní, teda, nechcú, aby o nich ktosi za každú cenu rozhodoval, a takto pocítli v sebe kus tej osobnej slobody, o ktorej v niektorých životných momentoch viacerí pochybujeme či ju máme. Keďže mnohí sa v dnešnom veľmi uponáhľanom a hektickom svete potrebujeme denne rozhodovať, medzi viacerými variantami. Toto rozhodnutie je sprevádzané myslením na budúcnosť, a s tým je spojené aj dosahovanie nejakých vytýčených cieľov.
Vytýčiť si cieľ pred nami je azda základný bod každého podnikateľa a úspešného človeka, ktorý čosi chce dosiahnuť. Avšak sami sa presviedčame, že azda tie najlepšie, alebo veľmi kvalitné nápady prichádzajú často spontánne, teda vtedy, kedy by sme to veľmi nečakali, je to akési náhle osvietenie.
Správny človek potrebuje mať nejaké ciele pred sebou. Avšak je veľký rozdiel, keď máme sami od seba požadovať to, na čo sa necítime, pretože to vidíme len u svojich kamarátov a podobne, a my samozrejme nechceme za nimi nejako zaostať. Už pred časom som sa o tomto na jednom mojom článku vyjadroval.
Azda v mnohých prácach je užitočné stanoviť si nejaké ciele. Mnohí namietajú, že je to zbytočné, ale to je len výsledok práce ľudí, ktorí nemajú v sebe vieru v dobro, neveria si, žijú akokeby zo dňa na deň. Že veď dáko bolo a dáko bude. Zaujíma ich len tento prázdny svet, a všetky klebety a diania okolo neho. Nestarajú sa príliš, čo bude zajtra, nezaujíma ich, aký dopad majú udalosti predchádzajúceho dňa, ani si ich poriadne neuvedomujú, veď napokon, ako sa vraví, dáko bolo dáko bude.
Mnohí nechápu, načo sú životné ciele, a prečo ich vlastne potrebujeme. Kamaráti, alebo v rodine vidíme napríklad teda situácie, kde niekto je viac úspešný, a niekto menej úspešný. Môžeme sa pýtať, prečo je to tak. Ten druhý menovaný hľadá všetky možné a dostupné spôsoby, aby sa tomu príbuznému v čomsi vyrovnal, poprípade v tom, aby riadne začal pracovať na sebe, pretože má vedľa seba nejaký dobrý vzor, ako sa veci predsa len dajú riešiť, keď sa chce, ale nemusí sa mu adekvátne dariť..
Práve toho úspešného človeka môžeme teda právom vnímať ako nejaký cieľ. Mnohí nechápu, že cieľ môjho snaženia nemôže byť nejaká hmotná vec, pretože je to nezmyslel, aby ma niečo také uspokojovalo, práve naopak, môže to celkom reálne spôsobiť moje celkové duševné vyprahnutie, kde sa budem zamýšľať po dosiahnutí nejakého cieľu, že predsa, mohol som žiť takto aj bez toho, no načo mi to len teraz bude, a ďalej pokračujem, ktorá ma uspokojí len krátkodobo, pretože dobre vieme, ako ide technika dopredu.
Dneska som v jednej motoristickej relácii, ktorú veľmi uznávam, uvidel, ako istý typ vozidla je už na veľmi špičkovej úrovni, a predsa je to voz, ktorý si môže dovoliť každý. Lenže jeho výbava je teda už na tak pokročilej úrovni, aké pár rokov dozadu ešte konštruktéri nevedeli čosi vyvinúť, a mohli sme to badať len napríkad na autách drahých značkách, často samozrejme cenovo nedostupných v našich končinách. To, čo ale bolo nemožné ešte pred časom, stáva sa teda u bežných automobilov dostupnou dosiahnuteľnou métou.
Premietnime si to teda do duchovnej roviny. Potrebujeme životné ciele len preto, lebo nás nepriamo ovyplňujú a určujú napredovanie iní ľudia, alebo preto, lebo sme sami od seba predsa pochopili, že pre náš život je lepšie, keď nezostaneme na istej úrovni, kde sa nachádzame, a pokúsime sa kdesi posunúť ďalej, hoci nás to čosi bude stáť? Aj ja stojím presne teraz pred takouto dilemou, kde neviem čo skôr, a vidím, že to nie je jednoduché. V skratke povedané, to je to, presne, ako som spomínal, že je filozofická otázka, kde sa človek vidí dajme tomu o päť rokov. Filozoficky odpovedať na túto pomerne zložitú otázku je takmer nemožné, pretože nik nevie reálne odhadnúť, čo bude o taký čas. Mnohí nevieme, čo bude zajtra, čo sa bude diať o krátky čas a podobne, a preto mnohí určite pod vplyvom negatívnych zážitkov, sklamaní, rozčarovaní radšej neplánujú vobec nič, alebo sa do ničoho zvláštneho nepúšťajú.
Nenechajme sa odradiť, pretože presne toto chce svet. Aby človek len rozmýšľal, čo robí slabo, nedokonalo, aby sa zlepšoval, a nevidí tú snahu, ktorú vynakladá. Ako to s týmto všetkým súvisí?
Je tu prepojenie aj v pracovnej oblasti. Mnohí manažéri, riaditelia a podobne zabúdajú proste pri plnení svojich pracovných povinností, a kontrolovaní podriadených pochváliť za splnenie výkonu. To by malo byť normálne, žiaľ, nestáva sa to často, škoda. To, že človek dostane odmenu za vykonanú prácu je zákon tohoto sveta, pretože je to normálne, a ak sa deje opak, jedná sa o do neba volajúci hriech, a to už proste nie je dobré. Uznanie, proste nejaká metóda na skvalitnenie pracovnej činnosti, nejaké pracovné stimuly je veľmi dobré poskytnúť v priebehu činnosti, práve na zlepšenie práce a motivácie pracovníkov.
Uvedomme si, že to, čo vidíme napríklad v obchodoch, potravinách, reálne museli vystavať a vydobyť ľudia, ktorých sme síce nevideli, ale oni to proste spravili. Možno nevieme hneď nájsť nejaký tovar ktorý hľadáme, a môžeme sa mylne domnievať, že tie najdrahšie produkty sú nám nachsvál vystavené do výšky našich očí, aby proste pútali pozornosť, zatiaľ čo potrebný tovar, ktorý ale je všedný, a nemá dobrú predajnú značku a podobne, treba dobre hľadať.
Žiaľ, presne o tomto je dnešný svet! Hľadanie včas zmyslu života je na to dobré, aby sme vo svojom živote nestrácali a nemrhali drahocenným časom, ktorým možno vypĺňame nepotrebnými a nepodstatnými udalosťami náš život.
O tomto je to všetko. Že sa nám predkladajú nepotrebné veci, častokrát úplne bezcieľne, neopodstatnene, ktoré nemajú ani výživu, že všetko je to v podstate len dobrý marketingový produkt, zdanlivo javiace sa ako čosi, bez čoho sa určite každodenne nezaobídeme, ani neobsahujú nič pozitívne, šíria možno len strach, nevedia poskytnúť nič pedagogického, nič výchovného, nič, z čoho by som si napríklad do budúcna mal zobrať reálny dobrý príklad, a na tom neskoršie aj stavať.
Na záver ešte čosi. Navonok sa nám môže stať, že otrocky hľadať zmysel života, a zamýšľať sa nad ním nemá význam. Isteže, avšak človek potom musí aj niesť dôsledky svôjho konania, alebo lepšie povedané, svojho nekonania, svoje priveľkej pasivite, ktorej postupom času možno nebude vedieť rozumieť ani on, a nebude tomu vedieť dať racionálne vysvetlenie, a podobne. Posledná myšlienka ešte. Lenže ako hovorí múdre príslovie. Je lepšie dvakrát merať, a raz strihať.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
ahoj. dakujem za koment. mne nevadí nič, kludne sa može hocikto vyjadriť.
3
s tvojim posledným odstavcom plne súhlasím, a isto chápeš, že si vlastne odpovedáš na ne sama od seba.... píšeš.. ty sa vo svojom blogu snažíš ľuďom ukázať dôležitosť cieľov. áno. presne o toto mi ide. chcem sa podeliť s tým, ako sa mám ja, ak sa mám dobre, ak som dobre niečo zažil, aby si sa aj ty mala tak dobre, ale nie tak, ako to chce tento svet! to, že niekto holduje bohatstvom, neznamená, že pre mna to bude dobré. ano, nádej netreba strácať, len ja chcem byť konkrétny. ak ma osloví nejaký človek, že chce pmocť odo mna, hľadám riešenia. ak ich nenájdem, poviem mu to narovinu. nehrám sa ani na filozofa, ani teologa, ani toho, čo vie okamžite zareagovať, ale proste hľadám cesty... nič viac nič menej hľadám cesty. podľa mna je lepšie napísať blog o skutočne aktuálnom spoločenskom probléme, konkrétne vymenovať všetky fakty ako somto spravil, a ako si ma vlastne dobre ešte aj doplnila, ako si zakryť o tom oči. vieš ako v parlamente nám istý človek ukazuje, ako sa zvyšuje životná uroven a klesá nezamestnanosť. podľa mna sa deje pravý opak. otázka je komu veríš. jemu, alebo realite. ten človek v realite nežije, ty áno so mnou a tým najposlednejším človekom v tejto republike. ale máš pravdu... ja mám rád keď ma niekto doplní, som si vedomý toho, že slušne, spravodlivo, inteligentne sa dá komentovať všetko prijemny den a dakujem
Napíš svoj komentár
"Správny človek potrebuje mať nejaké ciele pred sebou. Avšak je veľký rozdiel, keď máme sami od seba požadovať to, na čo sa necítime, pretože to vidíme len u svojich kamarátov a podobne, a my samozrejme nechceme za nimi nejako zaostať."
-- Obávam sa, že tu je pes zakopaný. Mnohí ľudia majú určite životné ciele a sú presvedčení, že to vychádza z ich, je to ich túžba. No často je to len preto, že im to nepriamo diktuje spoločnosť. Stačí sa pozrieť na to, ako často sa objavujú sny ako Mať rodinu, byť úspešný (o tom by sme tiež mohli polemizovať, čo to vlastne znamená, mať úspech?). No to, že máš rodinu ti nezaručí, že ťa urobí šťastnou (nevera, hádky, rozvody...). Ľudia sa príliš ženú za svojimi cieľmi v presvedčení, že to musia mať, a potom bývajú sklamaní. Nie je preto lepšie si dávať iba nejaké nejasné ciele, ako napr. Chcem byť šťastný (čo môže byť aj bez rodiny a kariéry), prípadne žiadne ciele s tým, že nás život možno raz pekne prekvapí?
"Azda v mnohých prácach je užitočné stanoviť si nejaké ciele. Mnohí namietajú, že je to zbytočné, ale to je len výsledok práce ľudí, ktorí nemajú v sebe vieru v dobro, neveria si, žijú akokeby zo dňa na deň. Že veď dáko bolo a dáko bude. Zaujíma ich len tento prázdny svet, a všetky klebety a diania okolo neho. Nestarajú sa príliš, čo bude zajtra, nezaujíma ich, aký dopad majú udalosti predchádzajúceho dňa, ani si ich poriadne neuvedomujú, veď napokon, ako sa vraví, dáko bolo dáko bude."
-- Súvisí to vlastne s odstavcom hore v tejto správe. Keď máš pred sebou nejaký cieľ, robíš prirodzene všetko preto, aby si ho dosiahol. Ale nemôže sa pri tom stať, že ako bude oči upierať do diaľky za niečim vysnívaným, ujdú ti prítomné príležitosti? Ak máš blízko k získaniu vysnívanej práce, pravdepodobne odmietneš iné, menej lákavé ponuky v očakávaní, že sa ti možnno čoskoro splní sen. Ako vieš, že práve niektorá z tých odmietnutých ponúk ti nezmení celý život a neurobí ťa šťastným, na rozdiel od vysnívanej práce, ktorá sa časom ukáže ako nenapĺňajúca. Keď nemáš konkrétny cieľ, si otvorený novým možnostiam. Keď sa za niečim ženieš, stávaš sa uzavretejším.
A posledná poznámka- ty sa vo svojom blogu snažíš ľuďom ukázať dôležitosť cieľov. To ti neberiem, tiež si myslím, že sú pre nás dobré. Ale ja som skôr písala pre ľudí, ktorý žiadny zmysel nemajú. Pre niekoho, kto má svoje sny stále na očiach je ľahké povedať niekomu, kto sa stráca v beznádeji- Prosti si nájdi nejaký zmysel. Pretože takýto stratení ľudia si zmysel nájsť nevedia, preto blúdia. Ľahko sa hovorí, ťažšie koná. Mám pocit, že tým, že budem zúfalým ľuďom hovoriť, že ich blúdenie je zlé a že sa musia snažiť byť ako ostatní, im ešte pridá na pocitoch depresie z vlastného stavu, ktorého sa oni zbaviť nevedia. Je lepšie im povedať, aby nestrácali nádej, že aj v tom blúdení môže byť krása a nerobí to z nich horších jedincov, ako tých "správnych", čo svoje sny majú.