Touto recenziou otváram moje novembrové portfólio blogov. Včera bol krásny sviatok, a dnes taktiež to všetko pokračuje vlastným charakteristickým spôsobom, o čom som sa zmienil v niektorých blogoch dozadu, nebudem sa k tomu už vracať, aby som sa náhodou v niečom neopakoval. Dneska by som teda chcel napísať recenziu, ktorá priamo pozýva napísať článok. Teda.

Slová typu, uč sa lebo sa budeš mať dobre, považujem za akúsi akciu do útoku, ktorá nemá zmysel. V škole totižto nám toho nahovorili viac než dosť, o čom som sa zmienil v mojich niekoľkých blogoch venovaných na túto tému. A naozaj niečo sa nedalo už ďalej počúvať, aj keď ti poviem na rovinu, školské prostredie je naozaj v čomsi jedinečné, a to v tom, že človek tam prežíva dávku strachu, alebo teda dávku adrenalínu, pocit smútku sa prelína s pocitom radosti, a každý jeden ten okamih má svoju jedinečnú a nezameniteľnú príchuť. 

Pokiaľ neštuduješ na vysokej konkrétny odbor, ktorý ťa reálne zamestná, niečo ako pedagogika, teológia, právo, medicína, teda vymenoval som ti odbory, kde sa môže ten absolvent naozaj a celkom reálne, mnohorakým spôsobom uplatniť v praxi, teda okamžite po skončení školy, a v živote je naozaj tým, čo vyštudoval, a dáva mu to prácu, dáva mu to akýsi ten zmysel života, takmer isto sa nebudeš venovať svojmu skončenému odboru, ale zoberieš čo ti vyhovuje.

Musíš si stanoviť vlastné prority. Nie je všetko len robiť nejakú kariéru, a mnohí z vás, aj tu na tomto portáli žijú v príliš ideálnom svete. Možno sa celkom radi a často chceme pochváliť nejakými úspechmi. Sú rôzne internetové stránky, kde napríklad ľudia bezo zmyslu, bez použitia rozumu, alebo bez teda nejakej zdravej miery sebareflexie, pridávajú fotky z dovoleniek, alebo z nejakých akcii, spravidla pridajú rovno celý album ktorý obsahuje možno tridsať fotiek, ktoré v podstate nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, pretože je to ich život. 

Myslím si, že len slaboduchý človek robí niečo také, alebo sa snaží z niečoho materiálneho dokazovať tomu druhému. Myslím si, že chyba sa celkom iste stala vo výchove, aj keď každý ma na to svoj názor, pretože výchova na človeka vplýva len čiastočne, nie úplne, pretože každý má v sebe ešte nejakú tú, nazvem to, vlastnú informáciu, kde sa riadi vlastnými pocitmi, niekedy to nemusí korešpondovať len s akousi spravodlivosťou a podobne. Isteže, takýto človek spravidla si vyberá v živote to, čo mu najviac chýba, o čom sa zmieňujem v nasledujúcom odstavci.

Neviem či poznáš tú ironickú situáciu, keď učiteľ sa pýta žiaka. Keby si si mal vybrať medzi vrecom plným zlata, a vrecom plným rozumu, čo by si si vybral. Študent sa zamysli, a povie... Vrece plné zlata. Učiteľ povie. Vedel som že odpovieš nesprávne (samozrejme učiteľ mal na myslí vyššie morálne hodnoty, čo vtedy prezentovalo vrece rozumu). Avšak žiak ho predbehol geniálne pedagogicky a odpovedal mu. Áno. Každý si vyberie to, čo mu chýba.

Ako som sa teda snažil už naznačiť, tak toto nie je vonkoncom ironická poznámka, ale ozajstná a pravdivá realita života. Poznám niekoľko takých ľudí, ale musím ti zároveň oznámiť, že oni šťastní nie sú, pretože im chýbajú základné ľudské vlastnosti. 

Materializmus je teda čosi, na základe toho, čo opisujem v tomuto článku niečo, čo ťa naozaj neuspokojí na žiadnom jeho stupni poznania. Málokto tomu rozumie, a zistí to len vtedy, keď áno, možno naozaj raz bude mať to, čo si kedysi dávno predsavzal, a teda bude to raz aj realita jeho života, ale zistí, že v podstate je úplne prázdny, a nie je ani šťastný ani nešťastný. Ani spokojný, ani nespokojný. Prirovnal by som to k pocitu, kedy cez deň od samého rána tvrdo pracuješ, a poobede si ideš oddýchnuť, lebo od skorého rána si mal toho dosť. Lenže problém nastáva vo večerných hodinách, kedy človek, pravdepodobne nabitý energiou akéhosi popoludňajšieho oddychu nedokáže zaspať večer, pretože on si už oddýchol poobede, a nevie, čo v túto hodinu má robiť. Aj by oddychoval, aj sa mu nechce. To znamená že to predpísané pohodlie, alebo teda potrebný oddych ho vlastne dobehol na celej čiare, a to, čo malo naozaj slúžiť k potrebnému spánku, a teda prirodzenému odpočinku potrebnému pre telo, sa v podstate stane veľkým trápením, pretože v tú chvíľu má celkom iste prevrátený režim celého dňa, a nerozumie, čo sa vlastne deje. Takéto pocity môžu zažívať ľudia, ktorí pracujú v noci, hoci o tom nerozprávajú, aj ja som to zažil, keď som z nočnej prišiel, normálna vec. Človek sa cíti akoby popletený, najmä v tých samotných začiatkoch.

Raz som sa zapojil do jednej internetovej skupiny, kde sa prezentovali ľudia, ale to bolo virtuálne, nezakladalo sa na pravde, kde chceli motivovať ľudí k úspechu. Myslím si, že nejakými fotkami s nulovou výpovednou hodnotou, kde sú odfotení páni v oblekoch a na nejakých ferrari sa svet nezakladá. To sú najväčšie drísty, aké som kedy čítal. 

Kto neprijíma realitu života ako napríklad láska, empatia, porozumenie, zdravé triezve uvažovanie, neprejde možno okamih, koho by napríklad kohosi neurazili, alebo ináč neponížili, pričom si neuvedomujú, že oni sami by potrebovali akúsi záchranu a prvotnú podporu. Ale oni sa zbadajú časom, ako pôjde doba ďalej, všetko je teda otázka času.

Chceme vidieť len úspechy, keď sa dvaja stretnú po dlhšej dobe, nejakí spolužiaci, alebo kamaráti, ktorých čosi spája, len sa dlho naozaj nevideli, obyčajne nezakryjú pred sebou nič, a ako dobré zážitky, tak aj tie menej dobré si povedia, pretože to patrí k životu. Hanba nie je, keď ti v živote niečo nevynde, práve naopak.

Veľa ľudí po nejakom neúspechu sa vrhajú najradšej do akýchsi nových projektov, takto by som to nazval, kde aj tak nedosiahnu to čo chceli. Čosi teda naozaj dosiahnu, ale nie to konkrétne, čo bolo ich ideálom v živote, a čo ich spočiatku napĺňalo.

Záverom ešte toľkoto napíšem k článku. Obyčajne aj ostatné úspechy viac menej pochádzajú z akejsi prvotnej frustrácie, možno nepochopenia, alebo odmietania od svojho okolia. Je to celkom závažný fenomén, ktorý dáva len pramálo ľudí do pozornosti. Otázka je. Chcem čosi dosiahnuť preto, lebo to chcem ja, alebo to vidím u druhých a nechcem zaostať bez ohľadu na fakt a skutočnosť, že ja nemám takúto vytýčenú cestu, a nerešpektujem teda svoju vlastnú cestu? Zamysli sa nad tým.

 Blog
Komentuj
 fotka
mico5000  3. 11. 2017 04:21
môžbyť, preto tak ľudí volám dobrovoľníčiť- je to jednoduchšie ako nájsť si prácu ktorá ťa napĺňa a istý čas vieš fungovať duálne. prácu si odrobíš a popri tom sa venuješ iným aktivitám.Hoc mať dve práce, je lepšie než len jednu (ak teda "tá druhá" človeka napĺňa, baví)
Napíš svoj komentár