Mnohí, ale je to samozrejme normálne, prirodzené, a ľudské, pozeráme sa na určité životné momenty len zo svojho pohľadu. Pokiaľ chceme niekomu v niečom pomôcť, snažíme sa ho vypočuť, a podľa svojej najlepšej mienky mu poskytnúť dobrú radu a pomoc. Koniec koncov, v duchovnej sfére, sa to veľmi odporúča, a aj praktizuje, napríklad ja osobne, to teda poviem celkom isto za seba, keď teda napríklad nie som si s niečím istý, v duchovnom živote, tak sa celkom iste poradím s kňazom, ale nie s hocikým, kto mi reálne vie poradiť, a poviem to len raz, viac rát sa opakovať nebudem.
Viacerí poznáme tú frázu, že keď sa nám niečo nepodarilo, a niečo nám nevyšlo, že máme na to zabudnúť, a život ide ďalej. Samozrejme, v určitých momentoch je to správny celkom isto pohľad, pretože tam môžu vznikať depresie, ktoré sú závažný faktor pri akejsi regresu našej osobnosti, kde môžu vznikať depresie, a podobné úzkostné pocity. Práve keď človek veril veľmi, a všetko vsadil, ľudovo povedané na jednu kartu a ono to predsa len nevyšlo, pociťujeme častokrát mnohí sklamanie, trápenie, nevieme sa preto s tým určitú dobu vyrovnať, a nie vždy odchádzame skadesi s hlavou vpred.
Je celkom isto prirodzené, že teda človek v niektorých životných momentoch, než by sa aj cítil akokoľvek pri plnej sile, pri plnom zdraví, a všetko čo to obnáša, potrebuje sčasu na čas poradiť, potrebuje si vypočuť názor iného človeka. Nie preto, lebo je to vhodné na akési doplnenie, a aby sa uistil nejako vo svojom konaní, ale preto, lebo aj logika hovorí, že dvom sa predsa len ľahšie rozmýšľa ako samotnému, a človek takto dokáže reálne nájsť pomoc, vie teda nejaké tie plány s pomocou iného aj zrealizovať.
Ak teda aj niekomu ideme radiť, robíme to predovšetkám subjektívne, nie objektívne. To znamená, že radíme presne tak, alebo teda aspoň približne, ako by sme to my spravili.
Mnohí si myslíme, alebo teda nahovárame, že vieme veľa vecí vykonať, to by som vedel a zvládol, ale realita je taká, že pramálo sa z toho reálne naplní, a aj to tak ostane. Napríklad aj v škole, na strednej škole, našťastie sa mi to nestávalo často... možno zopárkrát, keďže vďaka Bohu som bol dobrý študent, a školské učivá mi nerobili problém, aj keď s občasným vypomáhanín si ťahákmi, ale o tom to všetko je.
Myslíme si, že vieme učivo, ale nevieme. Myslíme si všeličo, ale máločo sa z toho vyplní. Presne je to aj s plánovaním. Myslíme si, že zvládneme desať vecí naraz, ale možno realita je iná, a z plánovaných desať minút na internete od piatej popoludní je zrazu pol jednej v noci. Je pravda, že tento článok píšem v podstate v pokročilej nočnej hodine, ale je to všetko tým spôsobené, že cez týždeň som naozaj nemal čas, a teraz mi to padne celkom dobre a vhod.
Aj s odstupom času vieme veľmi dobre, že sa ľahšie riešia problémy, a predovšetkým realizujú teda veľké plány, na ktoré jednoducho je potrebný istý vymedzený časový priestor, užitočný na to, aby sme si dobre premysleli, do čoho chceme ísť. Vtedy je dobré sa aj poradiť.
Mnohí si nechcú dať poradiť, a samozrejme poznáme hneď aj dôvody, že prečo je tomu tak.
Istotne vieme, že v našom okolí máme aj prajníkov, ale aj neprajníkov, a v obidvoch prípadoch nás ktosi v podstate bude chcieť nás od niečoho odradiť. Ak to vieme rozumovo a logicky zdôvodniť, a rozhodneme sa tak na základe ťarchy dôkazov, lepšie je nám čosi zanechať, a rozhodnúť sa možno pre lepšiu, alebo náročnejšiu alternatívu, pretože vieme, že takto to bude pre nás pravdepodobne najlepší spôsob, aj keď význam toho všetkého pochopíme oveľa neskôr, pretože všetko sa nedá ani pochopiť na prvý raz, a na viaceré udalosti, ktoré si treba dobre premyslieť opäť potrebujeme čas, a predovšetkým prosiť o zdravý rozum. Prosiť si o mieru zdravého rozumu, to nie je vulgárna nadávka, ako by sa mohlo zdať, ale je to čosi, na čo viacerí proste zabúdame, a preto sme miestami hysterickí, sme nervózni, nedáme si povedať, sme netrpezliví, a to všetko len preto, lebo berieme len svoj ohľad.
Aj náš individuálny postoj je preto potrebné zanechať, a prijať aj čosi inšie. Mnohí to proste nevieme pochopiť, a nedokážeme sa celkom s tým stotožniť, a celkom isto to chápem, pretože to všetko je jednoducho proces, ktorým si musíme takpovediac prejsť, aby sme sa aj spod niečoho, čo nás zaťažuje a trápi oslobodili. Pretože viacerí sme perfekcionisti, a všetko chceme dokonalé, ale to sa proste nedá. To najlepšie sa jednoducho nedá mať, a viacerí to chceme nie preto, lebo je to naše osobné rozhodnutie, ale väčšinou pri nejakých okolnostiach sa častokrát rozhodujeme nie na základe vlastnej slobodnej voľby, alebo teda zo svojho presvedčenia, ktoré sme si možno vydobili sami, ale pod ťarchou kohosi, na kom nám ani vôbec nezáleží, a to len s jediným cieľom, a to zapôsobiť na určitú, nazvem to cieľovú skupinu, a zotrvanie v nej nás isto nerobí šťastným.
Čo dodať na záver? Sú isté okolnosti v živote, a to som minule počúval na rádiu, celkom dobré riešenia, že s istými vecami, aby sme sa vedeli aj vyrovnať, musíme sa napríklad s nimi aj rozlúčiť, aby sme vedeli, že to proste odchádza, a pre nás to celkom isto znamená akúsi uzavretú kapitolu života.g
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár