V blogu o rešpektovaní autority som spomínal, že, teda citujem... mnohí vedia, že nerobia dobre, ak kohosi nepočúvnu, mnohí vedia, že svojím riskantným krokom čosi stratia, a predsa riskujú stratu len pre nejaký krátkodobý pôžitok, ktorý sa môže celkom isto zmeniť na nočnú moru. Ako to myslím vysvetlím v nasledujúcich riadkoch.
Ako som spomínal, v dobe akéhosi osvietenstva, človek považoval za rozum ako prvok, kde človek môže výchovou a vzdelaním zmeniť svet. Neviem presne, ako sa ten svet pozitívne zmení, pretože len výchovou a vzdelaním sa to nedá.
Lenže intelektuálnosťou, vzdelaním, a nejakým či už samoštúdiom a podobne, ešte to všetko nie je záruka, že človek bude naplnený, pretože všetko je len uhol pohľadu. Je veľa múdrych ľudí, ktorí intelektuálne už toho obsiahli mnoho. Už skončili napríklad vysokú školu, už majú aj nejaké to postgraduálne štúdium za sebou, majú nejaký ten doktorát, a predsa cítia skôr vyprázdnenie, než naplnenie. Ako to myslím, pokúsim sa to hneď vysvetliť.
Pamätám si veľmi dobre na okamih, keď som maturoval, a keď som zmaturoval. Azda nič nové nepoviem, že 99 percent maturantov si po prevziatí vysvedčenia, alebo teda ešte skôr, po zodpovedaní poslednej časti skúšky dajú odchod zo skúšobnej miestnosti, a pre nich sa v tej chvíli skončila škola, skončili všetky povinnosti ktoré vyplývali z činnosti na škole. Samozrejme aj na vysokej po prebratí diplomu už je koniec. Človek si samozrejme neuvedomí hneď, aký kus práce vykonal, a v tej eufórii mu to dojde napríklad o niekoľko dní, čo nie je celkom isto ojedinelý jav. Aj ja keď som zmaturoval, ani som netušil ako, proste som im to tam vysypal a neriešil som. Nechcem sa chváliť že pre mňa to všetko bola formalita, ale pre mňa to naozaj bola formalita.
Čo ma ale zarazilo neskôr, a to je pointa nadpisu tohoto článku, aspoň ja osobne, pocítil som akési prázdno v mojom vnútri, teda okamžite po škole, a myslím to vážne. Proste prázdno. Neviem to celkom presne definovať, z čoho to všetko razom takto vyplynulo, pretože dobre som sa učil, mal som veľmi dobré vzťahy na škole, pre mňa škola naozaj bola mojím životom a životným štýlom.
To prázno ak ho mám definovať nevyplynulo z akejsi rebélie, alebo napríklad frustrácie dajme tomu zo životného štýlu študentstva a škôl všeobecne. To nie. Jednoducho som si uvedomil, že ten čas, ktorý som tam strávil, bol veľmi kvalitne vyplnený, a v myšlienkach, ako som to spomínal sa rád vraciam.
Niekedy mám pocit, a tým chcem vyjadriť myšlienku na rozmýšľanie, podnet, že teda, ak mám povedať sám za seba, čím viacej som emotívne dobrého zažil, dajme tomu na škole, kde som bol, čím viacej radosti som prežil, či už zo štúdia, nazbieraných dobrých známok, vymeškania ozaj minima hodín spravidla jednociferného čísla, čím viacej som zotrval v školskom prostredí medzi ľudmi, s ktorými naozaj malo zmysel tvoriť hodnoty, tým viacej...
Tým viacej som pocítil smútok, keď som si predstavil, že toto všetko jedného dňa naozaj skončí, a pre mňa sa začne nielenže nová etapa môjho života, ale začne sa čosi inšie, na čo možno nebudem pripravený, a naozaj sa to potvrdilo.
Myslím si že takýmto statusom sa nie každý môže pochváliť, pretože obyčajne tu prevládajú tendenčné názory niečo ako, kedy sa toto všetko skončí, najradšej by som stadeto konečne už vypadol, už ma to tu nebaví, všetko stále dookola to isté, tí istí ľudia, už sme sa celkom opozerali, už si nemáme čo povedať, všetko mi tu pripadá také bezcenné, fádne, je tu už nuda, a podobne.
Akoby som ukončil tento článok. Niekedy ten naplňujúci pocit môže vyznieť spočiatku ako taká rana, alebo prázdnota v sebe, že sa niečo skončilo, ale to je ešte tá pozitívna definícia prázdnoty, ktorá je niekedy prirodzená... všetko trvať večne pochopiteľne nemôže. Neskôr ale si človek uvedomí, čo všetko pre seba vykonal, a pochopí, že ho to posunulo jedine smerom dopredu, a na všetko sa dá krásne spomínať, a z toho žiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár