Je samozrejme úplne prirodzené, že vo svete obchodu, biznisu a podobne, chceme niečo za niečo. Je to forma peňažnej alebo nepeňažnej výmeny, a je to v podstate spravodlivé, pretože jedná sa o to, že dostaneme, alebo teda zameníme, prípadne odovzdáme nejaký materiálny predmet k užívaniu za druhý predmet. Je to úplne normálne, a tak to má byť. Každý v tomto cíti pravda nejaké zadosťučinenie, nie je v tom nič mimoriadne.
Problém je, keď stále z čohosi chceme niečo mať. Pri pracovnej činnosti je to normálne, pretože nepracujeme u niekoho za trebárs dobrý pocit. To je nezmysel. Práca ma napĺňa a baví len vtedy, ak je spokojnosť teda na jednej aj druhej strane. Ak sa človek má trápiť v nej, čo je samozrejme problémom mnohých osôb, pretože ťažko niekto môže v kľudnom svedomí povedať, že náplň jeho práce je stopercentne taká, že je spokojný po každej stránke a všetko mu pravda vyhovuje a so všetkým súhlasí, a nič ho mimoriadne neobmedzuje. Takéto čosi neexistuje. Nepovedal by som, že je to istá forma rebélie, ale je to jednoducho to, že nemôžeme so všetkým súhlasiť, a väčšinou, ak sa chceme udržať, musíme ustúpiť so svojich požiadaviek, a to spravidla takých, na ktorých nám azda najviac záleží.
Ak mám teda v skratke povedať, napríklad môžeme mať svoju prácu radi, ale môže robiť celkom isto problém, napríklad zastúpiť na nejakej smene kolegu, ktorý ale nemusí byť o nejaký ten čas ochotný si tú smenu s nami vymeniť. V tomto by som sa mal na pozore, stalo sa mi to už viackrát, ale snažil som sa vždy zariadiť si svoje osobné záležitosti a voľný čas tak, aby som nikoho s ničím nezaťažoval, poprípade sa snažil to vyriešiť tak, aby som vytvoril či už chtiac alebo nechtiac naozaj len to potrebné a minimálne množstvo záťaže pre kohosi, koho by sa to možno aj malo doktnúť, samozrejme, pri najbližšej príležitosti je normálne sa dotyčnému zavďačiť a nejako revanšovať.
Toto žiaľ, musím smutne skonštatovať u mnohých ešte zatiaľ chýba, ako som si to častejšie všímal, pretože mnohí by radi mali len nejaké požiadavky, ktoré síce prednesú s prosbou, to majú veľké plus, že tú celú situáciu vnímajú ako čosi, čo je nutnosť, ale nie samozrejmosť, a možno to nevynde celé v ich prospech a na úžitok, a že sa budú musieť aj oni nejako osobitne prispôsobiť.
Proste radi len žiadajú, ale keď príde na nich rad, obyčajne ustúpia, a vtedy sa jednoducho nenápadne kdesi vytratia najradšej do zabudnutia, aby nemuseli voči nikomu si nič mimoriadne plniť, alebo sa nejako spravodlivo revanšovať.
Toto mi pripadá dosť neetické, a vtedy právom, ako to teda naznačujem už v tomto samotnom nadpise, chceme čosi za čosi. Každý v sebe má akúsi prirodzenú spravodlivosť v sebe, ktorú sa proste raz chce dožadovať možno v oveľa väčšej miere, než by to robil obyčajným spôsobom.
Napadol mi biblický príklad, kedy pán, správca odpustil dlh svojmu dlžníkovi, a tomu zas dlžil ten ďalší. Lenže čo sa stalo. Tomu, komu bolo odpustené, teda rovnakému dlžníkovi, teda ten dlžník ospravedlnený išiel svoj dlh vymáhať od toho, kto ešte netušil, že jestvuje takýto kompromis, a problém sa vyriešil.
To by som označil mierne za morálny problém, pretože áno, podľa Písma, aj on mal odpustiť svojmu dlžníkovi, tak ako mu odpustil Pán. Je to samozrejme predobraz odpustenia v Písme Svätom, tak, ako nám odpúšťa Boh.
Lenže keď som sa nad tým tak zamyslel, je možné, že sa k tomu ešte vrátim kedysi, tak uvažujme spoločne. Úplne chápem, že všetci sme hriešni, a všetci potrebujeme odpustenie. Ale ak mám vnímať danú situáciu v kontexte, nikdy by nevznikol nijaký konflikt, keby, jednoducho povedané, vopred a jasne sa dohodli presné pravidlá hry, teda vznikla by nejaká dohoda, podľa ktorej by sa presne postupovalo, a tým pádom takto ošetrená dohoda by nikomu nespôsobovala jednak ani časovú tieseň, ani nič, v čom by ho to mohlo vo svojom živote výrazne ovplyvňovať a v nejakej miere zaťažovať či už jeho priamo samotného, alebo jeho okolie a spoločnosť, v ktorej sa pohybuje.
Ako je to potom teda? Aké by teda bolo ešte inakšie azda riešenie? Existuje vôbec ešte nejaké iné napríklad v nejakom ekonomickom kontexte, ak by sme teda vyňali nejakým spôsobom ten kresťansko biblický kontext, ktorý existuje v našom svete kresťanstva? Ako to potom môžeme spravodlivo vnímať? Kde je teda pravda? Na čiu stranu sa potom máme v podstate postaviť. naozaj je to len takto jednoducho vysvetlené, a tým to končí? Biblický príbeh chápem, ale chápem aj človeka, ktorý azda v plnej spravodlivosti, hoci už jemu bolo odpustené, išiel nasilu vymáhať to, čo mu právom patrí.
Na záver ma ešte niekoľko príkladov napadlo z bežného reálneho života. Možno aj vás čosi takéto napadlo, či už pri čítaní písma, alebo keď ste niečo v škole, alebo v práci a podobne museli niečo riešiť. Je to podobná situácia, ako keď niekomu požičiate nejakú vec. Možno zanedbateľnú, ale potrebnú, a sčasti nenahraditeľnú, k bežnému užívaniu, na čo ste jednoducho zvyknutí. Proste vás to môže právom mrzieť, že niečo ste požičali komusi, síce malé, nepatrné, svet sa preto istotne nezrúti, ale nás proste mrzí celá tá podstata, pointa toho všetkého, že hoci je to zanedbateľné, čo sme požičali, ale dotyčný nejaví záujem o vrátenie, neunúva sa, nevníma proste nejako to časové rozmedzie, na ktorom ste sa dohodli kamarátsky, a časom toto všetko môže celkom isto narušiť nejaké tie dobré pracovné, alebo kamarátske vzťahy, ktoré sú pochopiteľne v dnešnej dobe mimoriadne vzácne, a sú potrebné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár