Predbiehanie udalostí II

Pridávam teraz druhý článok na túto tematiku. Vonku je už veľmi príjemné jesenné počasie, a som rád, že tieto horúčavy naozaj pominuli, čo deklaruje aj príjemnejšie ochladenie, ktoré ale sa budem snažiť v poobednajších hodinách využiť napríklad na športovanie niečo ako bicykel, ktorého jazda na ňom je mojou obľúbenou činnosťou. Práve preto, pretože si pri ňom dobre oddýchnem, a uvedomím si, že som vďačný za každý jeden moment, ktorý plnohodnotne sa snažím využiť.

Úvodom by som ešte pripomenul, že je to jubilejný 300 článok v tomto roku, a som veľmi rád, že môžem takto tvoriť.

Je pravda, že človek má nárok na akési ničnerobenie, ale potom, nanešťastie, to tak vyzerá. Človeku veľmi rýchlo prejdú dni prejdú tie celkom pekné chvíle, ktoré ale premenil na niečo iné, na nejakú nečinnosť, vďaka ktorej si myslel, že to proste takto má byť, nič nerobiť, pozerať kdesi, nemať nejaké zážitky a podobne. Samozrejme každý z nás má právo si vybrať, čo chce. Pochopil som, že bez aktivity ako takej to proste nejde.

Chcem sa teraz týmto blogom vrátiť ideovo k môjmu minulotýždňovému článku, ktorý má teda rovnaký názov, a chcem teda povedať o čo ide. Teda zodpoviem na otázku, čo by ste si priali vedieť v puberte.

Ako starnem, cítim, že moje poznanie ako také sa mení. Niečo iné som chcel napríklad vedieť, alebo možno keby som do toho chcel zakomponovať filozofické myslenie, niečo nevedieť, teda niečo ako opak vedieť, opak poznania, dobre vieme, že niektoré vedomosti, ktoré človek čerpal, ich síce teoreticky ovláda, to nespochybňujem, ale niekedy to nevieme využiť, ako mnoho iných.

A stáva sa, že človek v nejakom veku, v nejakom rozmedzí, túži po niečom, na čo ešte neprišiel, ako sa hovorí, ten jeho čas. Ešte neprišiel práve ten pravý moment, kedy by sa naozaj do niečoho mal pustiť, a možno okrem akejsi technickej, možno technologickej, vedomostnej a inej vybavenosti je azda toho hoden, azda je súci, predsa len na niečo proste ešte nedozrel. Človek celkom prirodzene má akési túžby, ale vidí to viacmenej len v rovine akéhosi teoretického uvažovania, ktoré pravdepodobne nedospeje do štádia praktického realizovania. To môže na človeka vplývať trebárs dvojako. Buď ho to nejako uspokojí, že predsa ešte nie je ten pravý čas, a možno od pôvodného zámeru predsa len upustí, alebo naopak, pripravuje sa možno v tej najväčšej tichosti na niečo, čo proste z neho exploduje, tak by som to nazval expresívnym pojmom, a teda bude to zo seba chrliť, celé to svoje nadšenie, celé to svoje prvotné poznanie, o ktorom si samozrejme myslí, že je to to najsprávnejšie, čo mohol napríklad pre seba, a v neposlednom rade, azda aj pre ostatných, ktorých má okolo seba takto nablízku, vykonať.

Práve s tým súvisí prestať premýšľať, ako aj predbiehanie udalostí, čo znamená, že človek naozaj hýri nápadmi, od ktorých časom aj tak upustí, pretože všetko sa pochopiteľne zrealizovať nedá, a tak isto, aj keď si niečo myslí, a chce to vykonať akosi súbežne, hoci si to na seba berie príliš veľa, neprimerane, a možno aj cíti záťaž, predsa to môže mať pozitívny dopad, že.

Keď sa proste pozrie za sebou, a uvidí to všetko zdolané, tie svoje osobné kopce, méty, ktoré sa snažil prekonať azda postupnými krokmi vidí, že sa mu to možno ešte nepodarilo. Ešte azda stále je na tej svojej pomyslenej ceste, ale tá cesta je predsa len úspešná, a má radosť z toho. môže celkom isto mať radosť napríklad aj vtedy, kedy bude celkom isto mať nejaké prekážky, ktoré..

Záverom by som teda sa chcel vrátiť k dokončeniu predchádzajúceho odstavca, ktorý som zámerne akosi lyricky nedokončil, a nechal takto otvorený na premýšľanie, teda... Ktoré mu bránia výhľad na hviezdy, ako to hovorí jedno príslovie, per ardua ad astra, teda cez prekážky ku hviezdam. Práve tie prekážky by som pomenoval inak, nie ako prekážky, ale niečo, nejaké smernice, ukazovatele, ktoré ma celkom isto povedú nie tam, kde chcem, ale tam, kde to pre mňa v konečnom dôsledku bude pre mňa užitočné, prospešné.




Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku