Reagujem v tomto blogu na jedno fórum, kde si autor kladie dosť dôležitú životnú otázku, a to spočíva predovšetkým v tom, že kedy sa z viery, stáva fanatizmus. Pokúsil by som sa na to reagovať v tomto článku.

Ako teda dobre viete, veľmi rád pridávam články predovšetkým o duchovných spojitostiach a prejavoch viery v bežnom praktickom živote. Teda snažím sa preklenúť myslenie duchovné vo viere, v spojitosti s myslením tohoto sveta. Mnohí si myslia, že to je nezlučiteľné, ale opak je pravdou, je to veľmi potrebné, život si to vyžaduje. Ako, to sa pokúsim vysvetliť v tomto článku.

Je ťažké len tak definovať, bez základných biblických znalostí, z čoho vlastne pramení viera, a kde je jej počiatok. Načo mi vlastne slúži viera v Boha, a či je rozdiel vo viere v Boha, viere v sebe samom, a v čo všetko sa dá veriť.

Je to neskutočné, ale aj ateista je vlastne veriaci. Verí, že Boh neexistuje, a v tejto viere sa snaží žiť v živote.

Je nespočetne veľa prípadov, a to je koreň, jadro môjho článku, čo tým chcem povedať, kedy človek čerpá z viery, a to sa stáva prameňom jeho života. Ale je málo prípadov, aké zásady má človek, ktorý neverí, a ťažko sa otvára a dôveruje čomusi, čo si nevie vysvetliť svetlom prirodzeného rozumu.

Mnohí sa pýtajú na dôležité životné okamihy. Napríklad, či mohol Boh zachrániť od nejakej katastrofy a nešťastia nejakých ľudí a podobne. tu berieme vyslovene extrémny prípad, kedy človek naozaj fanaticky verí, že človek je vyslovene podriadený osudu, voči ktorému sa nedokáže vzoprieť. A potom samozrejme sa špekuluje, či Boh napríklad v niektorých prípadoch mlčí, alebo či Pán prehovorí. 

Nepáči sa mi, ak naozaj nachádzame v niečom senzácie, a za každú cenu chceme byť napríklad v niečom prví a vynikať a vyčnievať z radu. Toto sa nazýva naozaj fanatizmom, kde končí zdravý rozum. Akékoľvek podobné prípady, ktoré existujú, naozaj nemajú s vierou nič spoločné. Jedná sa len o to, že človek v niečo veľmi silne verí, a je presvedčený o svojej pravde. Lenže problém nastáva, ak ho niekto vyvedie z jeho celkom nesprávneho postoja, predovšetkým tým že človek je nesprávne nasmerovaný.

Naskytá sa teda otázka, kedy sa z viery stáva famatizmus. Je pravda, že viera nie že popiera, to nie je pravda, ale viera dosť podstatne obmedzuje rozumové zmýšľanie, nakoľko veľa vecí si nevieme napríklad ani z Písma Svätého vysvetliť rozumom, a samozrejme do konca vekov ostáva tajomstvo napríklad konsekrácie Pánovho tela a krvi v najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.

Je mnoho veriacich, predovšetkým nekatolíkov, ktorí sa to snažia vyvrátiť tento fakt, ale málo takých, ktorí dokážu potvrdiť, verifikovať, nie že pravosť javu, ktorý je pravdivý určite v plnom rozsahu, ale uznať, že je to niečo, čo prekračuje ľudské poznanie, a pred niečím takýmto sa naozaj musíme skloniť. Práve preto človek kľačí počas premenia v kostole, pretože je to naozaj tajomný okamih, ktorý spája nebo so zemou, ktorý spája večnosť s trvaním času, a ktorý má za cieľ, aj premeniť nás seba, v lepších ľudí, ktorí na základe poznania tejto premeny, poznania tajomstiev viery, sa staneme takými, ktorí sa budú odlišovať od iných v tomto svete, predovšetkým svojím postojom, tým, že človek nebude napríklad sa odplácať zlým za zlé, tým, že človek naozaj čosi prijme, aj keď ho to možno zraňuje.

Toto je veľkosť prejavu viery, ktorý je opak prehaným prejavom, kde človek veľmi horlivo nasleduje akési duchovné pozitívne príklady, ale po času proste padne. Padne, a nemá viac záujem stavať na sebe. To, že človek napríklad v niečom nedokáže zotrvať, a napriek tomu, že teda nikto ho z nikade nevyháňa, on sám sa napríklad rozhodne odísť, pretože už je vyprahnutý, už nemá čo ponúknuť, a takto cíti, že akési poslanie, alebo teda akýsi čas zotrvania kdesi sa naozaj naplnil a vypršal.

Čo poviem ešte záverom. Zdravý nadhľad aj vo viere neznamená, že všetko si budem zľahčovať a prispôsobovať akémusi osobnému pohľadu, kde sa mi možno javí niečo všetko jednoduchšie, alebo naopak prehnane zložité, kde neviem nájsť riešenie príkladov ani ja sám. Zdravý nadhľad znamená, že mnou neotrasie ani dobré prijaté veci, ale ani menej dobré, a ani to, ak pociťujem vyslovene krivdu, ktorá teda môže byť celkom ľahko opodstatnená. Nech sa vám všetkým darí, a prajem predovšetkým pevné zásady a zdravý rozum.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár