Prestať premýšľať V

 Opätovne by som sa teda chcel pustiť nateraz do piateho článku s touto tematikou v poradí. Bol som si zašportovať, a na jednej návšteve, taká dobrá cykloturistika je azda niečo, čo je veľmi prospešné, a o to viac ma to teší, že je veľmi pekné jesenné počasie. Nebaví ma len tak sedieť a nič nerobiť, mám veľmi rád, kedy proste voľný čas sa snažím viac využiť nejako aktívne. 

Chcem teda opäť sa zamyslieť nad tou zvláštnou vetou, konštatovaním, akýmsi výrokom, kedy neviem presne, kto ho povedal, aké okolnosti, a čo všetko ho k tomuto viedli, čo presne mal na mysli, ako to celkom myslel, či sa v tom niečo skrýva, čo konkrétne teda ho k tomu viedlo. Tá veta teda znie takto. Väčšina ľudí nedokáže prestať premýšľať, je to najľahšia vec aká existuje.

Je pravda, že človek 21.storočia je neustále hatený povinnosťami, ktoré aspoň podľa vlastného úsudku je potrebné vykonať. To samozrejme človeka vedie k tomu, aby premýšľal nad kadečím, v dôsledku čoho môže byť v niečom pri plnení svojich povinnosti prepracovaný, čo sa môže celkom isto odraziť na jeho živote. Je mnoho naozaj takých, ktorý síce veľa premýšľajú, ale málo chcú pre to niečo praktické vykonať. Je pravda, že v našej uponáhľanej doby máme azda pramálo času na to, aby sme naozaj vypli, presne ako sa hovorí v jednej známej piesni, ktorá spieva v refréne približne takto. Zostaňme takto chvíľu stáť, na všetko krásne máme čas, viem že si práve práve tá, ktorú mám rád.

Ako som v predchádzajúcom odstavci teda spomínal, je veľa z nás, ktorí premýšľajú, ale málo chcú praktické pre nás vykonať. Je veľa z nás, ktorí vedia približne, ako na to, majú ako sa hovorí nejaký vypracovaný dobrý strategický plán, ale cítia, že predsa v niečom sú akosi hatení, a nevedia to vrátiť do pôvodného stavu, nevedia sa zbaviť akokeby tej prekážky, zábrany, ktorá teda bráni k plnohodnotnému vykonávaniu toho, čo človek chce.

Premýšľame častokrát nad vecami, ktoré niekedy nevieme ovplyvniť. Prečo je tomu tak. Domnievam sa totiž, že človek v sebe cíti akýsi druh fenoménu ustavičnej nádeje, kedy stále cíti v niečom šancu, aj keď vie, že akýsi boj predsa len prehral, a niet cesty späť. Práve toto všetko človeka môže podnietiť nad niečím znova premýšľať, uvažovať, kde možno spravil chybu, ktorá je tá cesta, ktorý teda je ten smer, ktorý ho viedol na nesprávne chodníky, a prečo, aké boli jeho pocity, kedy bol presvedčený, že je to pre neho to správne, hoci išiel po nesprávnej ceste. 

Nie jeden krát sa aj mne napríklad stalo, že ma to ťahalo práve opačným smerom, nevedel som si to vysvetliť, možno som chcel zažiť len niečo nové, čo som teda doposiaľ ešte nepoznal, než som to cítil, a nevedel som to celkom logicky vysvetliť, že prečo by som si mal zvoliť niečo, čo som možno nechcel. možno len v akomsi pôvodnom znení. A práve vtedy som pocítil, že človek...

Má sa predsa v niektorých momentoch, riadiť srdcom, citmi, ako keby som si všetko mal zdôvodniť podľa akýchsi presných parametrov logických argumentov, kde niečo vyjadrím za, a niečo proti.

samozrejme človek sa predsa vyvíja, a nemožno teda predpokladať, že to, v čom sa pohybujem napríklad teraz, bude pre mňa akási celoživotná záležitosť, napríklad z pozície práce, pracovnej náplne, pretože vieme, že v súčasnom svete, kedy je dosť veľký dynamizmus ťažko predpokladať, čo bude v dohľadnej dobe, napríklad o rok, to sa samozrejme dá tažko dopredu takto odhadnúť.

Nie preto, lebo je to akosi nemožné, alebo je to v práve prebiehajúcom čase v prítomnosti, ale to, ktoré sa udiali v minulosti, či už nedávnej, alebo dávnejšej, a takto podvedome človek sa akosi neustále k tomu vracia. Práve ja osobne mám na toto všetko celkom jednoduchý recept.

Záverom spomeniem ešte niečo. Mnohí z nás nechceme myslieť na niečo zlé- To je celkom pochopiteľné, človek si nechce sprítomňovať niečo nepríjemné, čo ho možno ranilo, čo mu niečo bolo na škodu, čo mu uškodilo, kde sa teda cítil nekomfortne, kde nemal dobrú náladu, kde nebola vytváraná harmónia, a kedy proste chcel kdesi vniesť akýsi pokoj, ale nebolo to možné. Teda nie z jeho strany ten pokoj akosi odovzdať, ale tam, kde to malo byť adresované, to bolo predsa odmietnuté, bolo to nejako zahatené, nebolo to prijaté také, aké by to malo byť.  


Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku