Po týždni práce mám opätovne čas na oddych, ktorý teda som ešte veľmi ani nevyužil, ale všetko sa cení. Uvidím ešte, čo dnes budem robiť, ale keďže máme sviatky, a teda aj celková atmosféra tomu už aj napovedá, pokúsim sa ísť niekde na prechádzku do prírody, ktorú mám veľmi rád. 

Pridal by som teda ďalšie zamyslenie nad touto zaujímavou slovnou hračkou, ktorej najprv som nerozumel, nevenoval jej dostatočnú pozornosť, ale neskôr som začal o nej hlbšie uvažovať. Samozrejme nejedná sa o niečo výnimočné a špecifické, len proste rád hľadám akési symboly, metafory, nejaké možné komparačné, porovnávacie techniky v niečom, ktoré na prvý pohľad sa zdajú, teda sú akési zdanlivé, ale dobre vieme, že nič sa nedeje len tak.

Tak to potom aj v reálnom živote vyzerá. Človek premýšľa nad mnohými udalosťami, ktoré nemôže už nijako zvrátiť nazad. Či je to možno práve podaná výpoveď trebárs z práce (najčastejšie z práce) alebo odchod zo školy, ktorý má pravda rôzne podoby. Či už prirodzený, teda riadne ukončenie štúdia končiace maturitou, alebo diplomom z vysokej školy, alebo ten náhly, prerušený, akosi vynútený, kde človek je nútený aspoň osobne a na diaľku možno udržovať s kýmsi kontakt, s kým to má alebo malo zmysel, možno ešte na diaľku niečo riešiť, teraz nemám vzťah na mysli, ale čisto napríklad štúdium a podobne.

Tu človek je mierne prinútený prestať rozmýšľať smerom dozadu, čo bolo, a je doslova prinútený premýšľať, uvažovať, niečo tvoriť teda do budúcna, niečo si akosi prirodzene naplánovať, nesedieť, nezaspať na vavrínoch, ako sa hovorí. Avšak ten vavrím má víťaznú cenu, to znamená, že niekedy ten náš neúspech nemusí byť celkom neúspech, ale naozaj je to šanca niekde inde sa pohnúť.

Zdanlivo sa jedná o to, že človek si nevie predstaviť iné miesto než to, ktoré zaujal pred časom, páči sa mu tam, a nevie si niečo teda iné predstaviť. Je to veľký omyl, ktorý spočíva v tom, že človek odmieta byť akýsi dynamický, a rád sa viaže na niečo pevné, ustálené, na niečo statické, kde sa celkom prirodzene cíti bezpečne. Ono je to ideál. Celkom aj ja si to rád predstavujem..

A niekedy si predstavujem, kedy tie myšlienky, ale taktiež celá tá realita, ktorá ma obklopuje trvala proste večne, čo pochopiteľne sa nikdy nedá uskutočniť.

A tak človek si predstavuje ako by to bolo. No ťažko povedať, čo by bolo keby bolo. Napríklad pri mojej veľmi dynamickej práci samozrejme myslím, čo by bolo, keby som bol niekde inde, ale pri predstave, možno aké zbytočné komplikácie by som si tým vyrobil, tieto myšlienky odoženiem preč, a predsa...

Predsa mnohí pokúšajú sa o tú druhú možnosť, teda si myslia, že niečo a niekde bude lepie, ako teraz,ale ide o to, že človek musí zažiť všeličo, čo spôsobí jeho emocionálne dozretie.

Záverom blogu poviem to, že mnohí sa kariérne a platovo ženú kdesi, ale človek by mal práve zbierať vedomosti, zručnosti, skúsenosti, pretože práve tieto spomínané elementy sú na nezaplatenie, a častokrát v neskoršom čase sa ich cena rapídne zvyšuje, čo však inak zmýšľajúci človek, ktorý nevidí to duchovno za materiálnym azda postrehne, nanešťastie, len s veľkým oneskorením, ak to vôbec postrehne, a ak vie, čo všetko to môže znamenať, a akú cenu a hodnotu to má pre jeho život. Toľko som chcel napísať na krátke dnešné zamyslenie.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár