Nicejsko carrihradské vyznanie viery ma učí, že máme veriť v jedného Pána, stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. Toľko v krátkosti, niektorí ktorí sa zaoberáte vierou, chodíte do kostola, nie sú vám neznáme tieto pojmy. Nakoľko neviditeľný svet je samo o sebe neviditeľný, ako hovorí definícia, je veľmi ťažké si ho predstaviť. Je veľmi ťažké predstaviť si ho, hoci verím v Boha. To je aj celkom logické, alebo prirodzené, pretože Pán Boh výrazne, alebo teda lepšie povedané presahuje celú našu osobnosť tak, že tomu nerozumieme.
Preto tu máme kresťanov, ktorí síce logicky, nie všetkému rozumejú, ale aspoň sa snažia, a ateistov, ktorí tomu nerozumejú. To by ešte nebolo také hrozné, pretože veľa vecí si svetlom prirodzeného rozumu nevieme vysvetliť, pretože dogmatická teológia hovorí jasne, že.... Boha poznáme dvojako... Svetlom prirodzeného rozumu, to jest. Filozofické disciplíny, a druhý spôsob je nadprirodzeným svetlom slávy, čo bližšie konkretizuje a definuje teológia samotná. Ale ešte horšie je, keď tomu aj rozumejú, ale nechcú tomu uveriť.
A aby som konkrétne odpovedal na otázku, že prečo sú ľudia pripútaní k hmote, tak asi takto.
Lebo nič inšie nevedia. Správny človek má mať prirodzene vyvážené hodnoty. Napríklad pracujem v náročnej práci. Robím v podstate na toho druhého, teda aká je to radosť zo života vstávať ráno o nejakej 4,40 hod. Aby na šiestu som bol v robote do pol tretej, a niekedy okolo pol štvrtej rozbitý si ľahol domov spať. Klasický obraz hovorím, nič nereálneho. Keby sa nežilo od výplaty do výplaty, ako v podstate každý, človek by naozaj si dokázal zostaviť si hodnotový rebríček, tento pojem nie je neznámy.
Na prvé miesto by potom kládol čosi inšie ako materializmus. Hovorím bežný život pracujúceho človeka. Aj by človek naozaj chcel tvoriť nejaké hodnoty, nielen zarábať, ale nenájde primeranú odozvu, a sotvaže sa ktosi nájde, kto bude ešte ochotný.
Potom ho môžu aj dosť využívať... Napríklad. Niekto povie. Ty veríš v Boha, máš druhému pomáhať. Pomôž mi teda, a požičaj mi napríklad dvadsať eur. Ale takto to predsa nefunguje.
Toto je výsledok ľudí, ktorí nežijú duchovne, ale len telesne a materiálne. Materiálne v podstate žijeme všetci. To sa nedá poprieť. Rozdiel je v tom, že pri posudzovaní pripútanosti k hmote a materializmu dochádza k tomu, čo dáš na prvé miesto. Ak peniažky vnímaš ako prostriedok na lepší život, je to požehnané. Lebo si snaživý a predsa potrebuješ žiť ako všetci. Najmä ak nebývaš doma. Ak ich vnímaš ako cieľ, a všetko podriaďuješ len tomu, aby si zarobil na všetkom a všetkých, tomu sa vraví pripútanosť k hmote. Potom samozrejme treba rozlišovať.
Robíš na dohode za cca 200 eur t.j suma životného minima, alebo za 500 eur, nejaký priemermý zárobok. Alebo osemsto eur, deväťsto eur, alebo si schopný zarobiť desať litrov za mesiac, čo už by bolo samozrejme iná frajerina. Dneska to nie je problém, samozrejme ako komu. Lenže v dnešnej dobe je nemožné, aby pri odchode z domu som si nebral peňaženku s určitým finančným obnosom, hotovosťou.
Ja, osobne, aspoň sa snažím, idem cielene. Idem si napríklad posedieť, istého času som chodil ku známemu na kávu do kancelárie (aj to v súčasnosti veľmi málo, lebo nemám na to dostatok času, takže tá pripútanosť má určité faktory, ktorým sa človek logicky musí podriadiť.
Za to, že niekto nemá napríklad dostatok peňazí, neznamená, že musíš ísť vykonať nejakú lumpačinu a podobné pokusy. To jem choré nazeranie na skutočnosť. Poznám morálny problém ako príklad z hodiny etiky, či je dobré alebo zlé ukradnúť v stave núdze peniaze a použiť ich na kúpu stravy alebo liekov. To nie je zlé a dokonca ani hriech ako som sa to dozvedel, ale osobne si to aj tak neviem celkom dobre predstaviť. Len rozumieť treba pod pojmom nasýtenia sa seba v snahe sebazáchovy ako prirodzeného inštinktu a základného pudu človeka, ktorý ale žije celkovo na úrovni, a krádeže kdesi v Bangladéži, a iných krajinách tretieho sveta kde sa tak koná za účelom vysloveného prežitia a podobne.
Toľkoto som chcel na záver povedať. Ešte jedna myšlienka nateraz celkom na záver. Pozývam dnes teda nás všetkých k modlitbe za odstránenie hladu a vojen vo svete. Dnes budem pri sv. omši pamätať aj na tento úmysel. Nech sa vám všetkým darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár