Nerobím strašne veľa kilometrov, ale všetko si vážim, a pre mňa má všetko nejakú cenu, pretože za všetko a všetkým, za čím sa obzriem, má pre mňa akúsi cenu. Minimálne z toho morálneho hľadiska, ktoré teraz bližšie vysvetlím.
Človek, ktorý si čosi aj zadováži, ale je to výsledok možno niekoľkoročnej driny a snahy, tí čo pracujete mimo domu, je jedno či v zahraničí, alebo hocikde inde, proste ste niekde mimo, zrazu, človek si akosi prirodzene váži všetko, čo dovtedy pokladal akosi za automatické a samozrejmé. To, že človek mohol napríklad hocikedy ísť na internet, mal doma stále wifi, a teraz je kdesi, kde možno takú možnosť nemá, alebo len obmedzenú. S tým súvisia prípadne aj iné ťažkosti, ktoré boli ťažkosťami pre ľudí ešte pred niekoľkými rokmi.
Niekto si napríklad píše aj s rodinnými príslušníkmi, čo je normálna vec, a koniec koncov nič na tom nie je zvláštne. Lenže niekedy nebola samozrejmosť, že človek vlastní nejaký notebook, tablet, na simku, alebo chytí kdesi wifinu, alebo podobne. Keď som bol na strednej, toto všetko bola veľká vzácnosť, a internet bol pomalší, ako teraz.
Dnes doba pokročila, a teda tu človek vidí a vníma na tomto všetkom, že práve tieto elementy spôsobujú, niekedy v dobrom, niekedy v tom zápornom zmysle slova, že teda človek je v niečom akosi v nejakej miere o čosi viac pripútanejší, ako to bolo do onoho času, kedy niektoré vymoženosti technické paradoxne nepotreboval, a ak to naozaj potreboval, tak naozaj v obmedzenej miere.
Niekedy naozaj mi stačilo čosi pozrieť na internete, a dnes sa ani nezamýšľame, človek je niekedy non stop na internete cez i phone, alebo kdesi na wifi, aj keď celkom oceňujem, a vedel som si to vážiť, že keď som si potreboval čosi pozrieť na internet, a bol som vo veľkoobchode, proste mi naskočilo voľné ich wifi, a mohol som nakrátko byť pripojený na internete. Aj to je potrebné. Nie preto, lebo to človeka má ovládať, ale preto, lebo predsa len žijeme v 21. storočí, a niektoré technické vymoženosti sú už akousi samozrejmosťou, nad ktorou sa človek ani len nepozastavuje a podobne.
Ja napríklad na internet na vysokej som išiel len vtedy, ak som potreboval nejaké pomôcky ku seminárke, alebo som si chcel pozrieť autobusové spoje, ktoré mi išli domov, aj to tak, že som musel raz prestupovať, čo ešte pravda nie je nejaký problém. Dnes by som sadol do auta, a mal by som pokoj, ale je inšie, keď človek má príjem, ďakovať Bohu, mám ho veľmi dobrý, a som veľmi spokojný, ako keď človek naozaj nemá z čoho.
Aj tu je istá forma pripútanosti, kde človek musí na piedestál klásť isté hodnoty, ktoré do onoho času nepotreboval, poprípade nikdy sa nad nimi nezamýšľal, pretože veľa vecí, ktoré teraz v tomto čase sú bežné, on považoval za úplne prirodzené, za čosi automatické, samozrejmé. Práve preto, že tieto veci nie sú možno momentálne samozrejme, automatické, prirodzené, teraz práve spoznal hodnotu vecí, a vie pomenovať svoje hodnoty správnym menom. Dokáže si vyskladať svoj hodnotový rebríček, a takto postupne človek začína si tvoriť tieto hodnoty, ktoré do onoho času nepovažoval tak učiniť za potrebné.
Na záver čo by som povedal... Jediné, čo človeku osoží, a teraz ma to napadlo celkom spontánne, jediné teda, čo nám môže celkom osožiť a byť celkovo na prospech, je obmedziť akúkoľvek pripútanosť, pretože pripútanosť je opak voľnosti a slobody. Priveľa pripútanosti na nejaký objekt robí človeka neslobodným, a dáva mu doslova duchovné putá. Lenže to isté je to aj so slobodou. Priveľa slobody tiež človeka sputnáva. Prečo? Pretože človek by aj učinil, ale nemá už fantáziu, človek by aj išiel ale nevie kadiaľ, lebo nemá stanovenú cestu s cieľom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár