Problém zodpovedných ľudí

Samozrejme zatvoril sa mi text, kde som mal celkom rozpísaný, rozpracovaný blog, a teda toto je môj nateraz druhý pokus. Práve preto som teraz narýchlo zvolil metódu, kde napíšem pár riadkov a hneď ho pridám, a zároveň hneď sa posnažím doplniť a obohatiť o myšlienky.

Ako teda vyplýva z nadpisu, dnes sa zameriam na problém zodpovedných ľudí. Máme teda dva druhy ľudí. Tú prvú už z nadpisu teda viacmenej pozmáme, a tú druhú, ktorá sa v určitých momentoch správa mimoriadne nezodpovedne, a nedbá o poriadok a akýsi postup. Len na okraj chcem spomenúť, že na mojej stránke mi stále píše že mám 31 rokov, ale nedávno som mal narodeniny. Ale hádam sa to napraví, to som si v krátkosti všimol

Isto poznáme niekedy tie klasické drobné poznámky, ak niekto naozaj sa snaži dbať o poriadok, že o nič nejde, nič nakoniec neutečie, všetko sa dá stihnúť a podobne. Pamätám sa, keď som bol ešte v školských laviciach, nemal som rád, ak proste absentovala akási dôraznosť, presnosť, precíznosť, s tým súviselo celkom isto dochvíľnosť a poriadok vo veciach. Neskôr takýto postoj môže k nejakej apatii strhnúť aj tých, ktorí sa snažia verne a zodpovedne plniť si svoje povinnosti. Je dobré a užitočné aj dvakrát čosi dôležité skontrolovať, ako sa na niečo len vykašľať a nechať to tak, prípadne sa takto účinne vyzuť z nejakých nariadených povinností.

Všimol som si, že keď sa človek naozaj o čosi snaží, jeho snaha na koniec vždy bude mať úspech hoci na samom začiatku to celkom nevidno. Ba čo je niekedy ešte horšie a akokeby nachsvál, keď človek naozaj chce niečo dobre vykonať, vystanovia zrazu všetky možné prekážky, kôli čomu samto nemusí dať zrealizovať. Práve to, čo je neviditeľné, a to, čo nepodlieha akejsi kritike rozumového zmýšľania, čo sa napríklad hmotne nedá celkom dokázať, prirodzene nedávame na to dôraz. Nie raz sa stalo, a počul som frázu celkom známu... To stačí, keď si prečítam cez prestávku, nebudem tomu venovať pozornosť a podobne. Osobne vždy ma trápilo, keď som v okolí videl pasivitu, nezáujem. Prečo to spomínam?

Zistil som aj v práci, nie súčasnej, tú by som nemenil, že je príliš pohodlných a nezodpovedných ľudí. Obyčajne na všetko majú čas, samozrejme na všetko vedia nájsť okamžite účinný recept, keď sa nájde nejaká chyba, problém, ktorý treba rýchlo riešiť a odstrániť. Avšak nevieme to celkom isto preniesť do praxe. Pri slovách to obyčajne končí, a tak, ako rýchlo začal do niečoho akýsi zápal, v ktorom bolo vhodné pokračovať, tak týchlo to aj skončilo.

Veľmi ťažko sa totiž tvorí v prostredí, ktoré neoplýva ochotou ani prejavenou vôľou, a ten aktívny si potom môže napríklad mylne myslieť, že niekde predsa len organizačne musel spraviť chybu, keď teda nevidí hneď dostavený úspech, a všetko akoby išlo pomalšie, než by malo.Potom sa to prenáša aj do praxe, čo by som chcel na ćlánku opomenúť. 

Zistil som napríklad, že čím zodpovednejšie sa človek stavia ku svojim povinnostiam, tým viac akokeby sa začalo sledovanie toho človeka akokeby v ešte dôslednom plnení povinností. Bol som napríklad naozaj sklamaný, keď niekto požadoval nadprácu, ale ten stopercentne odvedený základ si nikto nevšimol. Celkom isto to môže napriklad v neskoršom období vyslovene vyvolať v tom prostredí akúsi neblahú vlnu nazvem to despotizmu, kde priemer už nebude stačiť, a málokto sa uspokojí s nejakou tesnou hranicou prekročenia plnenia si svojich povinností.

Na jednej strane to môže človeka celkom účinne motivovať, a môže to pôsobiť ako nejaký hnací motor celkovej spolupráce. Lenže problém nastáva, ak sa napríklad necháme v niečom proste využívať, a dotyčný to celkom iste veľmi precízne sa bude rád snažiť akosi zakryť a zamaskovať za našu usilovnosť a vyzdvihovanie zodpovednosti, zatiaľ čo on sa vyzul zo svojich stanovených povinností, ktoré mal vykonať on.

Ako som teda naznačil ešte by som rád doplnil, že nezanedbateľnú úlohu v tomto smere patrí aj motivácia a celkové uznanie odvedenej práce. Pretože pokiaľ chceme od niekoho plniť niečo dôležité a zodpovedné, v prvom rade my sami by sme mali ísť vzorným príkladom, a to najmä preto, aby sme neustále na sebe pracovali. Výsledky sebadisciplíny nie človek postrehne, ale osvojí si ich časom akosi prirodzene a automaticky.

A teda dobrý to vykoná, lebo si myslí, že pomôcť komusi je dobré, a jeho povahovým črtám je to akosi automatické a samozrejmé, a takto vlastne často je nápomocný práve tam, kde sa možno vyžaduje určitá forma najzodpovednejšej a možno miestami najťažšej a najprecíznejšie vykonanej práce, a teda, neuvedomujúc si že prevzal zodpovednosť za druhých. Je to dobrá forma obety? Je toto pomoc v pravom slova zmysel. Nie je to náhodou len akési prenechanie zodpovednosti na druhých, pretože niekedy my sami sme celkm neschopní čosi samostatného dokázať a dobre učiniť, spoliehajúc sa na šikovného v našej blízkosti?

A čo sa stane, keď teda niečo zoberieme trebárs na našu zodpovednosť, ktorá je v tom okamihu našou takpovediac ťarchou a určitou for ou nadpráce, do ktorej sme sa nemuseli pustiť. Je to na niečo dobré? Na záver ešte teda spomeniem zopár osobných postrehov a momentov. Áno je to dobré, pretože človek sa takto vychováva k sebadisciplíne a sebaovládaniu, zodpovednosti jej plnšej miere, a takto môže celkom isto veľmi rýchlo aj kariérne predbehnúť svojich rovesníkov stojac na jednej latke zodpovednosti a hierarchie.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu