Problémom nás je, že mnohí z nás nevieme jednať s človekom na úrovni za každého stavu a okolností. To znamená, že sú situácie, ktoré napríklad kohosi celkom isto napríklad nepríjemne vyvedú z miery, a stane sa zrazu celkom iným človekom proste sa zmení. Môže sa to týkať napríklad nejakých pálčivých otázkach, pri ktorom napríklad môže vytušiť, že sa jedná o nejaký problém, kde to môže vyústiť napríklad do nejakej hádky. Najmä temperamentní ľudia sa nenechajú v podstate z ničoho nič len tak urážať, a preto vtedy nastane pravidlo, že čo na srdci, to na jazyku.
Obyčajne sme tak nastavení, že máme radi len to príjemné. Na to menej príjemné väčšinou nemyslíme, a obyčajne sa všetko snažíme uhrať do akejsi všeobecnej roviny zmierenia, proste urovnať nejaké napätie alebo konflikt, čo sa nie vždy podarí. Ako píšem, človek môže byť častokrát veľmi zaskočený, a vyvedený z miery, čo sa môže podpísať pod jeho reakciu,
Umenie človeka je, že dokáže proste mať zdravý nadhľad a reagovať primerane okolnostiam. Ako som minule spomínal, aj z celkom pokojného človeka sa napríklad môže vykľuť človek, ktorý sa nedokáže kontrolovať, a pudovo vám vymenuje všetko zlé, ktoré človek veľmi nerád počúva, pretože ho to zraňuje.
Vyzretosť človeka sa prejaví tak, že človek nezuteká v nejakom konflikte, ale ten konflikt proste uhrá. Ja napríklad som to riešil tak, a riešim to, ale väčšinou mám teraz iné starosti, že človek proste sa stiahne. Proste nerieši nič, a jednoducho akosi prirodzene vyčkáva, ako sa celá tá situácia ukáže. Niekto samozrejme zahorúca hneď už aj chce riešiť. Takto to nefunguje, hoci každý by to tak chcel, a takto si to žiadal. Prirodzene nik nemá rád, ak sa niečo napríklad naťahuje, a on nevie, na čom je.
Človek sa proste zahanbí, a niekedy ho to zrazí k zemi. Mne sa napríklad stalo, že proste vo viacerých takýchto nepríjemných alebo menej príjemných situáciach, sa mi stalo, že proste v nich som naozaj spoznal seba samého, a v nich som sa proste našiel. Tým, že som odhalil pravdu o sebe, pre mňa to pôsobilo ako niečo, čo je jednak poľahčujúca okolnosť, a jednak to, že už proste nemám čo skrývať, a tým pádom som slobodný. Len človek, ktorý sa snaží jednoducho a plynule búrať akokeby tie svoje pomyslené duchovné bariéry, ktoré si napríklad nastaval, predovšetkým svojim nezáujmom, apatii, ľahostajnosti, nejakej osobnej vzbure, navzdory rôznym prekážkam a konfliktom, ktoré ho nerobia šťastnými, a on si to aspoň plne začína uvedomovať, čo považujem minimálne za pozitívny krok dopredu, čo sa človeku v konečnom dôsledku môže zísť, a bude mu to pôsobiť len na osoh, hoci je len ako sa hovorí, možno len na začiatku ten svojej cesty.
Niekde som počul, že človek, to je taká psychológia rozhovoru, v nejakom miernom strese na jednej strane dokáže vyprodukovať toho oveľa viac, než by on sám od seba takto očakával, a na druhej strane povie aj to, čo by nemal povedať. Avšak je to naozaj tak? Poďme sa na to pozrieť z inej strany.
Isto poznáme ten prípad, kedy človek možno ľutuje niečo, čo povedal. Ja som názoru takého, že všetko proste sa malo stať. Aj to dobré, aj to zlé. Niekto ako som to spomínal, keď sa mu prihodí niečo zlé, obyčajne začína spätne uvažovať, ako asi by sa zachoval v nejakých prípadoch, v časovom horizonte napríklad dozadu, keby na tú situáciu ešte napríklad mal dostatok času. Či by to predsa len nebolo všetko len inak. Dosť možné že áno, ale možné že nie.
Vždy platí jedna zásada, ešte po dopísaní tohoto článku ma čosi napadlo ,a preto mi to nedá nespomenúť. Človek, ktorý sa snaží jednať úprimne, máločoho, alebo azda nič také ho nemôže prekvapiť, na čo by nedokázal primeranou formou a adekvátne zareagovať.
Čo chcem spomenúť na záver. Dôkaz tohoto všetkého čo som teraz spomenul je asi taký, že my proste nie sme všemocní, hoci niektorí ľudia sa o to usilovne a horlivo snažia ale často bez výsledku, a možno je to aj dobré, že to nemá žiadny alebo len minimálny efekt.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár