Potešilo ma, keď som sa skontaktoval so spolužiakom, a takto po telefóne sme si vymenili dojmy, a dosť ma to vnútorne obohatilo. Možno je to zdanlivo nepodstatné, bezvýznamné, malé, to, čo niekto považuje za úplnú samozrejmosť, a automatickosť, nepokladáte obyčajne tomu veľký význam, však čo je na tom, že som niekomu zavolal, hoci som ho možno dlhšie nevidel a podobne, pre mňa osobne to malo veľký význam, pretože mám vo svojej blízkosti ľudí, ktorí mi rozumejú, a vieme sa navzájom obohatiť tak, že naozaj človek cíti také vnútorné naplnenie a uspokojenie, ktoré ale nepramení, ako to teda píšem v ostatnom čase, z nejakého materializmu, alebo teda z niečoho, čo je hmotné a badateľné, ale z toho, čo sa nedá kúpiť ani nijako zaplatiť.
Pre mňa toto bezvýznamné čosi má veľkú cenu, pretože ja si uvedomujem, že jednoducho život sa skladá z istých prežitých okamihov, určitých zážitkov, ktoré ale sú pre niekoho vzácne, teda majú pre neho nepostrádateľnú hodnotu, hoci v očiach iných to neznamená nič. Nič to pre nich neznamená preto, pretože sú niečím jednoducho presýtení, možno si slabo čosi vážia, nejaké dobré vzťahy im azda ani nič veľmi nehovoria, nedokážu sa tešiť z každého prežitého dňa, nedokážu pozitívne myslieť. Nie preto, lebo to nedokážu, ako to zdanlivo vyzerá, ale preto, lebo si to oni takto sami zvolili, nikto ich k tomu nenútil.
Nedávajú význam obyčajným bežným radostiam, neuvedomujúc si tú skutočnosť, že to sa celkom ľahko nemusí zopakovať v dohľadnej dobe, nemusí to samozrejme byť navždy, pretože aj to je jeden extrém, ktorý nie každý dokáže pochopiť a prijať. Neustále odmietanie kohosi, úplne bez príčiny môže mať neskoršie dosť zlý dopad na človeka, pretože môže sa celkom jednoducho stať, že on keď bude potrebovať spoločnosť, taktiež ho mnohí budú vo veľkom ignorovať a ospravedlňovať, zrazu nikto nebude si vedieť nájsť voľný čas, všetko bude zrazu veľmi zložité, nebude mať radosť zo života, každý jeden dovtedy jednoduchý úkon bude pre neho predstavovať neprekonateľnú záťaž. Zatiaľ to myslím v duchovnej rovine, a to je ešte horší oveľa príklad ako titulu toho, že niekoho opúšťajú fyzické sily.
To vyvoláva pocit radosti, pretože človek môže celkom intenzívne v prostred týchto starostí, ktoré má, a nie je ich zanedbateľný počet si uvedomiť ihneď niekoľko skutočností. Zistí, čo je skutočne to, čo je nenahraditeľné, a akú to má koniec koncov cenu pre neho, a na akom stupni, a na akej úrovni to vníma.
Mnohí hovoria, že bolesť je len ilúzia, počul som už mnoho takých názorov, podobne ako napríklad radosť. Nechcem tu rozoberať nejaké lekárske hľadiská, pretože sa do toho nevyznám, ani ma to moc nezaujíma, ale myslím si, teda definícia bolesti je asi taká, že teda bolesť je čosi, čo je vyvolané akýmsi intenzívnym tlakom, ktoré je ihneď čímsi porušené.
Keď si tak vezmete, ak teda pokračujem, bolesť relatívne dosť ťažko preukážete, a dokážete, pretože voľným pohľadom na telo sa nedá celkom presne zistiť, čo je vlastne človeku. Dobre vieme, že niekto dokáže aj celkom presne simulovať určitý druh bolesti, a má to samozrejme nejaký účel.
Dobre vieme, že napríklad v školských časoch, trošku teraz spomeniem tak na odľahčenie, keď sme boli ešte deti napríklad, tak sme vedeli, že ak večer máme trebárs z pozorovania rodičov, a to najmä v zimnom období trebárs zvýšenú teplotu, hneď sme vedeli, že už je dobre. Teda napriek tomu, že akákoľvek choroba, než už má ten najpríjemnejší priebeh, a človek sa aj z obyčajného kašľu proste dokáže pomerne skoro vyliečiť bez akýchkoľvek následkov, radi sme si jednoducho poležali v posteli, a ľudovo povedané, pozerali do plafóna, poprípade možno dlhšie spali, nevenovali sa dostatočne svojim povinnostiam, samozrejme z titulu toho, že zdravie je prvoradé, a človek nemá predsa nakaziť ľudí okolo seba, ale najprv sa má vyliečiť, aby opäť mohol dobre fungovať.
Podobne je to samozrejme aj z duchovnej stránky, tým, že človek sa napríklad na niečo evidentne nesťažuje, tým že nevytvára okolo seba nejakú tú pozornosť, ktorá teda je primárne založená na tom, aby sa pozoroval, aby pozoroval nejaké zmeny na sebe a podobne, ale to ako spomínam, ešte neznamená, že sa nič nedeje.
Na záver by som to ešte takto chcel zhrnúť. Preto bolesť nie je ilúziou, pretože ilúzia je niečo, čo neexistuje, a človek si to nahovára, a myslím si, že tou bolesť rozhodne nie je. Každý vnímavý človek predsa vie, či ho niečo vnútorne bolí, či ho niečo trápi alebo sužuje, a celkom správne, hoci nie ľahko to predsa dokáže pomenovať a včas rozpoznať a identifikovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár