Ako som spomínal v predchádzajúcom článku a podobne, veľa ľudí rieši plánovanie. Už na strednej ako som spomínal sme sa učili, že kontrola je priebežná predbežná a výsledná, a každý jeden postup pri kontrole má svoje významné miesto. To znamená, že celkom reálne to, čo spravim dnes, uvažoval som o tom reálne už včera, a budem nad celkovým efektom rozmýšľať aj zajtra, a to preto, aby som bližšie zistil, či to moje snaženie a celkovo práca mala nejaký zmysel. To isté samozrejme aj plánovanie, ktoré je to isté ako kontrola, a tak isto má priebeh predbežný a výsledný. Najprv človek plánuje, a v strede procesu to kontroluje a zas plánuje, ako to dotiahnuť do zdarného konca.
Kto nečiní kontrolu, tomu sa to môže vymknúť z rúk, a zistí, že všetko v podstate robil nazmar. Kto činí kontrolu, ten vie, a si je vedomý, že všetko, čo urobil, má pod kontrolou, bolo to plánované, chcel to, vyšlo to, a keď nie, pokračoval ďalej, a viacej sa do toho procesu nevracal, ale všetko vedel akokeby kontiunálne prepojiť s nasledujúcimi činnosťami, ktoré konal súbežne, až sa dopracoval do zdarného konca, ktorý priniesol akési ovocie jeho práce.
O tomto všetkom je realita prítomnosti a minulosti. Mnohí z nás napríklad po uplynutí nejakého času, keď proste prejde nejaká tá doba, možno keď prejde týždeň, je ešte málo, mesiac, to je azda tak akurát, a rok, to je dostačujúci čas nato, aby som si proste prehodnotil situáciu z odlišného uhlu pohľadu. Tkvie to v tom, aký som mal pohľad na danú skutočnosť toho času v minulosti, a ako to vnímam s odstupom času jednak v prítomnosti, ktorej sa nachádzam, a či to vnímam objektívne, alebo subjektívne, či to vnímam s nadhľadom, alebo akousi kategorickou presnosťou, kde si presne stanovím, kde som spravil chybu, kde som ju napravil, kde som niečo robil cieľavedome, kde som to jednoducho len odflákol, kde som sa snažil, a kde som poľavil, a takto by sme mohli pokračovať.
Veľa ľudí žije v minulosti, a uniká mu prítomnosť. Voľakedy aj ja som mal takúto tendenciu v živote, ale našťastie Pán Boh veľmi mi pomohol a som kdesi inde.
Áno, človek veľakrát žije v minulosti, pretože vtedy, kedysi to bolo krajšie ako teraz. Včera častokrát bolo lepšie a krajšie ako dnes. To včera, v nás ešte doznieva, nielen v ten deň, nielen v ten nasledujúci deň, ale pulzujúci rytmus toho všetkého v nás doznieva ešte omnoho dlhší čas, napríklad keď človek sa na niečo cieľavedome chystá, čosi si odrieka, čo v konečnom dôsledku mu bude na prospech. Samozrejme výsledok môže byť buď pozitívny, alebo negatívny.
Čo teda by som chcel ešte vyjadriť celkom na záver tohoto článku. A síce. Človek sa častokrát sústredí na isté okamihy a momenty. A to je aj správne, pretože okamih a moment, to je vlastne duchovný obrazec poskladaný z viacerých častí, ktoré nevieme vnímať individuálne, ale to všetko vnímame proste ako celok. Je to niečo ako realita večnosti.
Nevieme celkom presne definovať večnosť ani z teologického ani filozofického ponímania, pretože v tom samotnom pojme večnosť nám nejde o čosi, čo trvá večne, pretože tento pojem si nevie nikto predstaviť.
Deje sa to preto, lebo máme celkom isto obmedzené myslenie, nie dokonalé. Jedná sa o to, že čosi sa deje neustále prítomne, to, čo nemá minulosť, a nevnímame ani budúcnosť, pretože človek to všteko zrazu vníma komplexne, nie útržkovito a v dejovej línie chápaní priestoru a času, čo je nedomysliteľnou súčasťou pohybu hmoty v priestore a čase, presne tak, ako som sa to kedysi učil na strednej na fyzike. Bolo to tuším prvé celkom učivo.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
autistik
11. 8.augusta 2018 23:57
Celkom pekne články tu máš aspoň, čo tak od oka sledujem. Tiež ma brzdí myslenie na minulosť, dobré momenty, ktoré som prežil a neviem naplno vychutnať prítomnosť, ktorá môže priniesť niečo lepšie.
Napíš svoj komentár