Ráno pomerne skoro na môj vkus som pridal jeden článok, a teraz by som chcel pridať ďalší. Dneska mi prebehol deň veľmi príjemne, napriek tomu, že som jednoducho musel dobre zrelaxovať po náročnom týždni. Bol som sa prejsť, na mojej obľúbenej prechádzke, v lese, prírodnej krásnej destinácii, ktorá mi naozaj chýbala, nakoľko je to pekné horské prostredie. Človek by si mal vážiť ako tak zeleň v meste, to, že uprostred nejakých sídliskových betónových stavieb má možnosť vybehnúť do prírody. 

Samozrejme otázka znie tak, či sa mu chce, alebo sa mu nechce, a bude sedieť niekde pred televízorom, alebo počítačom. Som veľmi rád, že poobede som si pozrel motoristickú reláciu. Teraz práve vnímam úplne ináč a opačne, teda diametrálne ináč mnohé životné skúsenosti, než to bolo ešte napríklad v starom roku. Dosť mi ubiehal čas, kedy som nemal na mnohé príležitosti ani čas, ani chuť, nemal som vyslovene nejaké plány, alebo ambície, ale mal som aspoň jediné. Mal som vieru, mal som odhodlanie zmeniť čosi, čo sa zmeniť dá, pokiaľ samozrejme človek má všetky možnosti a predpoklady, aby sa niečo takéto podobné dalo aj uskutočniť.

Ak mám teda povedať, ako mám zhodnotiť tento týždeň, ako mám asi zhodnotiť toto všetko čo prežívam a viem len ja. Ach. Celkom dobre, ale veľmi náročné, a nie ekvivalentne tomu, čo pracujem zarobím, hoci zarobím veľa. A tu sme pri morálnom probléme mnohých z nás, ktorí proste všetko sa snažíme vidieť napríklad len cez tie peniaze.

Realita života u mňa jednoznačne znamená to, a presne ako hovorí veľmi múdre staré príslovie a síce. Bez práce nie sú koláče. Uvedomoval som si to stále, ale hlbšie si to viem celkom isto predstaviť práve teraz, kde jednoducho cítim, že sa proste v tomto období pre mňa láme chlieb. 

Ja som napríklad postrehol mnoho situácii, kde aj priaznivé sa mi celkom nepáčia. Napríklad to vo mne vyvoláva dosť taký chaos, zmätok, a dosť to má aj depresívne a smutné pocity. Napríklad som dostal príležitosť na dve rovnocenné ponuky, kde som sa musel rozohdnúť a jedno z nich si zvoliť. Bolo to už dávnejšie, a vybral som si zdanlivo horšie, aby napokon z toho všetkého som vyšiel ako jasný víťaz s veľavravným odkazom.

A síce. Nikde sa netreba zbytočne plašiť, pretože všetko má svoj čas. Ako som spomínal v úvode, pri prechádzke ako vychádzam z lesa, neďaleko odtiaľ mám výhľad na moju strednú školu. Stredná škola momentálne pre mňa je vyslovene synonymom oázy pokoja, radosti, duševného a duchovného kľudu, ktoré som v rozmedzí štyroch rokoch prežíval, a v mysli sa mimoriadne rád vraciam do tých oných starých prežitých spomienok, mimochodom krásnych. 

Viacerí tak činia ani nie preto, lebo mali radi možno to prostredie, alebo teda mali radi strednú školu, a všetko to študentské čo s tým súviselo, ale proste ten neopakovateľný romantický pocit, že jednoducho niečo s niekým zdieľam, a vidím, že proste v tom čase som akokeby, nazvem to možno pateticky, budoval si istý systém, v rámci ktorého si v neskoršom čase tvorím jednoducho spomienky, čo všetko dobré som prežil, a v neistých časoch čo všetko proste si uvedomujem, že niečo som dosiahol, že som proste s niekým tvoril akúsi jednotu a spoločenstvo, ktoré som si aj v tých časoch mimoriadne vážil.

To je niečo, čo možno viacerí z nás nedokážeme. Áno, je to tak, je to pravda, a mnohí tvrdohlavo nadôvažok odmietame túto celkom isto pravdivú definíciu, ktorá má punc pravdy. Radi sa chceme vymaniť z nejakých starých otrepaných stereotypných vzťahoch, do ktorých sme vhupli, a to všetko vnímame ako také duchovné okovy, ktoré nás spútavajú, miesto toho, aby sme vybadalo sami na sebe, že práve tie naše povinnosti sú v podstate tým podstatným faktorom, kde sa pomaly rodí sloboda, kde nie som závislý na nejakej determinácii.

Toto si proste mnohí z nás neuvedomujeme, a práve preto pristupujeme aj k svojim povinnostiam paralelne nepriamo úmerne s ťarchou a dôležitosťou a celkovým ich významom. Vážne veci, udalosti, ťažké rozhodnutia a podobne máme dosť isto celkovo tendenciu zlahčovať a celkom isto zjednodušovať, ako to vnímam a čítam aj vo viacerých vašich článkach, a ľahšie témy, dosť by som to nazval nie celkom podstatné pre život, a všetko čo súvisí s vážnosťou života sa snažíme veľmi zveličovať, možno sa ponosujeme bytostne nad vecami, ktoré sa nás proste ani netýkajú, len radi máme možno nejaké to vzrúšo okolo nás.

Čo dodať na záver. Predovšetkým je potrebné uvedomiť si priority v našom živote. Povedal by som čím skorej, tým lepšie. Človek, ktorý v podstate len zbyočne premrhá čas strávený vyslovene nejakými nezmyslami, nezmysluplne vyplneným časom, je proste čas stratený, ktorý sa nevráti nikdy.

Ako som proste pochopil z týchto prežitých udalostí, život sa nemeria na čas, na vek, to sa nedá obmedziť, pretože od Toho hore, ho máme všetci vymedzený v istej kvantite, ale v akej kvalite, to je celkom iste mylná predstava, je častokrát niečo, čo vyslovene závisí jedine od nás, ale sa meria predovšetkým na to, koľko dobrého, koľko radosti, koľko úsmevu rozdám okolo seba. Pretože čím viacej lásky rozdáš okolo seba, tým viacej ti ostane. Asi toľko som chcel povedať v tomto mojom dnešnom článku.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár