Chcel by som dokončiť myšlienkovo, ideovo tento článok, a preto pridávam moje ďalšie viac menej spontánne myšlienky. Myslím si, že niekedy spontánne sa vyjadrovať je celkom užitočná a prospešná záležitosť, pretože človeku to pomôže v hbšom pochopení a uvedomení si istých individuálnych vlastností, ktoré v sebe skrýva, a ktoré chce preukázať, a takto ešte lepšie, ako teda spomínam v nadpise, lepšie a kvalitnejšie vnímať takú realitu života.

Prečo to spomínam. Mnohí žijeme v akejsi dezilúzii a bubline, že všetko okolo nás je ideálne a celkom jednoduché. Je to preto, lebo marketing tohoto sveta je celkom jednoduchý. Keď sa nám v niečom darí, musí sa dariť aj ostatným, a nepochopíme, že to pre iných nie je také jednoduché, aké to jednoduché je napríklad pre nás. Všetko závisí od možnosti výberu, a samostatného rozhodovania, čo je celkom isto nesprávny pohľad, pretože životné situácie nás učia tomu, že nie každý si vie dobrovoľne a slobodne vybrať, čo robiť chce, a čo nie. Jednoducho si požičajte, jednoducho zaplatíte, jednoducho nás vybavia a obslúžia, všetko proste jednoducho. Ale je to naozaj až také jednoduché.

Keď prirovnám teraz tú možnosť výberu, čo chcem teda tým povedať. Za všetko si ale niekedy môžeme sami, možno aj nesprávnym výberom, možno je to v tom chyba veku, niečo ako čo počujeme, čo je definované ako mladícka nerozvážnosť. Mnohí napríklad všeličo chceme vyskúšať a máme radi akýsi druh adrenalínu, ktorí si celkom ľahko sami osvojíme, ale neskôr proste počítame a analyzujeme tie nesprávne momenty, vďaka ktorým sme sa možno dostatočne poučili, a snažili napraviť na lepšiu cestu.

Keď sa rozhodujeme v mladom veku. A tak isto je to aj v kňazstve, dovolím si tvrdiť, odbor, ktorý som si zvolil bezprostredne po maturite, a po ktorom aj teraz veľmi túžim, ale z hľadiska mojej aktuálnej profesie, ktorú momentálne teraz konám, a nemôžem len tak ľahko opustiť, nemôžem to ešte uskutočniť, pretože jedná sa o rovnocennú prácu, ktorá ale povahovo je celkom isto odlišná samozrejme, aj keď obe sú výlučne predovšetkým teda duchovne zamerané, také, ktoré sa vyčleňujú z materialistického ponímania práce, zisku, nejakej chamtivosti a podobne. Aj ja prežívam akokeby taký vnútorný konflikt, boj so sebou samým, ale na druhej strane kto ho neprežíva. Taký azda neexistuje.

Prečo. mnoho aj mladých chlapcov maturantov, teda nie mnoho, je ich práveže nepomerne málo, a mám pocit že rokmi sa to bude len ten počet paradoxne zmenšovať, sa rozhoduje v príliš mladom veku a bez veľkých skúsenosti, ktoré ale pochopiteľne sa nedajú nabrať v takom veku a na strednej škole.

Tak isto je to aj v kňazstve.Mnoho mladých chlapcov ako to teda spomínam ide do seminára, mysliac si, že to je ich cesta, áno, je to celkom isto jeho cesta, ale nie v 19 rokoch, čo bol aj môj prípad, ale oveľa neskôr, napríklad v takej tridsiatke. je rozdiel v niekom spoznať prirodzenú autoritu na základe akéhosi neopodstatneného alebo opodstatneného strachu, a nie na základe uznania istých hierarchických hodnôt a princípe, ktoré sú im vlastné. 

Na záver tohoto článku ešte niekoľko opäť by som chcel napísať myšlienok. To je všade rovnako. Človek proste ľutuje niektoré nesprávne rozhodnutia, ale ja som predovšetkým toho názoru, že ľutovať teda nie je čo. Je ťažké sa pre niečo rozhodnúť, ak máme zrazu pred sebou možno dve rovnocenné alternatívy, ktoré ponúkajú možno podobný scenár, a podobný vývoj, avšak možno na inom mieste, v inom prostredí, možno s inou kvantitou a kvalitou odvedenej práce.

Ako sa raz jednoducho rozhodneš, tak to proste bude a ostane. A práve toto vnímam ako jeden z tých najťažších prvkov, aké kedy si človek mohol zvoliť vo svojom živote.  Mnohí nevedia teda logicky prevziať akokeby zodpovednosť za ten stav, ktorý nastal, je to prirodzene veľmi náročné a nie jednoduché. 

 A potom celkom ľahko sa môžu vrátiť do stavu, ktorý žili práve v tej  minulosti, do ktorej sa už teda viacej nechceli vrátiť, a bolo im to veľmi na obtiaž, a práve, to je veľký paradox, z neho sa chceli konečne vymaniť. Ale postupom času nejako zistili, že to proste nie je také jednoduché, pretože vplyvom rôznych väzieb človek nemôže niečo ukončiť len tak zo dňa na deň, nie je to možné. Je tam proste nazval by som to akokeby naakumulovaná energia, ktorá sa proste nestratí, len sa premení z jednej formy na druhú, presne ako mi to hovorí temodynamický zákon. Uvedomujeme si to?

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár