A keď sa rozvedú potom po niekoľkých rokoch života, kde teda podľa vás nastala chyba? všetko podriadovať iba manželskému spolužitiu nie je veľká výhra. Napríklad my si v kresťanskej katolíckej diskusii všetko, nazval by som to zidealizujeme, a práve toto je podľa mňa zásadná chyba.
Práve tí, ktorí nevidia skutočné problémy života, a riešenie mnohých životných kríz vidia len v kontexte globálneho riešenia, ale takého, ktoré teda pravdepodobne nikdy nenadobudne nejaký ten kvalitatívny individuálny rámec, si myslia, že všetko je ideálne, že v podstate kríza neexistuje, že všetko je fajn, lebo takto to má byť ako to je podľa neho. Všetko si teda premietneme do nášho vlastného vnímania.
Každý kto nezažil osobné problémy, ale taký azda samozrejme neexistuje, pretože všetci máme tie svoje osobné problémy, o ktorých teda nechceme rozprávať možno v nejakom širšom kontexte nemôže hovoriť, čo si myslí nejaká väčšina, ktorej sa celkom isto a radi mnohí prispôsobujeme, pretože nechceme akokeby zaostať v nejakom myslení pozadu. Lenže ľudia, ktorí sa dá sa povedať, narodili, ako sa hovorí naozaj pod šťastnou hviezdou si myslia, že všetci dookola musia tak reagovať, ako reagujú oni, musia vyznávať presne tie isté životné momenty, nejaké zásady, ktoré teda vyznávajú oni.
Mylne sa domnievajúc. že toto všetko je v podstate správne, ale vôbec sa možno nedivia nad tým, že ten ich životný stýl je v podstate veľmi nesprávny, majú veľmi nesprávne možno základné návyky, ktoré si oni už jednoducho nepustia, a iný názor je im teda pochopiteľne cudzí, a nechcú ho prijať. Takíto ľudia su proste takí, že s nimi je dobre len vtedy, pokiaľ to vyhovuje im, a ostatní sa musia prispôsobiť. Je takéto čosi správne?
Týka sa toto paradoxne tých ľudí, ktorí nemajú v sebe vypestovaný akýsi režim, podľa ktorého by sa mohli držať, všetko si prispôsobujú len sebe, a nechcú prijať lepší názor, lepšiu kvalitu života, vďaka ktorej by len osobnostne a duchovne rástli. Je dobré, ak človek má istý režim, ale nie je dobré, aby človek mal vypestovaný taký režim, ktorý ma jednoducho zotročuje, a vďaka ktorému nie som proste šťastný, nerobí to kvalitnejším môj život, dá sa povedať, že človek len akokeby prestupuje z nohy na nohu.
To je proste to, čo mnohí nedokážeme pochopiť. Preto, lebo naozaj v nás je to zakorenené ego, ktoré nedokáže nám pripustiť nejaké inšie alternatívy než pravda tie, ktoré máme vytvorené my, a ktorým sa teda vyslovene pudovo podriaďujeme, bez ohľadu na to, aká je vlastne skutočnosť a realita. Dá sa v takomto tandeme pokračovať, dobre a pokojne pracovať?
Len ten, ktorý si naozaj prešiel určitými ťažkosťami života, kde jednoducho non stop chodil ako sa hovorí od dverí k dverám, ten, koho stokrát odmietli, ale napriek tomu sa vrátil ešte raz, alebo ak chcete, ako hovorí jedno ľudové príslovie, že dverami ho vyhodia, a oknom vojde nazad.... Taky vie, čo stojí naozajstná reálna obeta, čo všetko musel si odskákať, čo všetko si musel prejsť.
Na záver ešte ešte niekoľko mojich myšlienok. Mnohí sa radi akokeby nazvem to tendenčne prispôsobujeme akýmsi predovšetkým stereotypným zaužívaným vzorcom, ktoré dobre poznáme napríklad z bežného života, čo sa človek samozrejme dozvie v televízii, a naozaj, je ovlyvnený tým, čo sa deje okolo neho. S tým samozrejme úzko súvisí napríklad to, a je späté napríklad to, že mnohí z nás sú odmietaní, nepochopení, potom človek má určité stavy depresie. Cítia sa tendenčne nevyužití, alebo práve naopak, veľmi ich využívajú v tom zlom slova zmysle ľudia, ktorí ich potrebujú využiť len pre svoje ciele a svoj prospech ako nejakí prospechári.
Pokiaľ napríklad človek nemá vyslovene nejaký harmonogram, podľa ktorého sa naozaj riadi, má to vyslovene v krvi, potom ťažko si navykne na nejakú odlišnosť alebo inakosť, ktorej sa musí možno aj radikálne prispôsobiť. Možno to bude niečo odlišné, čoho sa on držal v zásade vo svojom živote, a možno sa s tým vnútorne nikdy nestotožní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár