Už sme celkom isto počuli ten názor, že v spoločnosti pretrváva akási kríza identity, kríza autority a podobne. Kríza identity má niekoľko spôsobov. Predovšetkým tá kríza spočíva v zlej a nesprávnehj výchove. Tým nemám na mysli čisto výchovu v domácom prostredí, a podobne, ale to, že človek napríklad od puberty, ako som to mal možnosť spozorovať u niektorých mojich spolužiakov ešte z čias základnej školy, ktorí si naozaj veľa dovoľovali.
Akonáhle som opustil brány školy, a šiel na strednú, som si povedal, že začína sa nová kapitola môjho života, a ja si musím naozaj vedieť vážiť to, kde som, čo študujem, a tiež samozrejme byť pozorný aj voči vyučujúcim. S tým som nikdy nemal problém. Človek ktorý je naučený poslúchať, obyčajne sa mu to veľmi kladne raz vráti, a ja som mal to šťastie, že moje štúdium pre mňa naozaj malo veľký zmysel, a z mnoho hodín čeprám ešte dodnes.
Niekto teda sa rád vzopiera takýmto možno nastaveným a zaužívaným štandartom, nejakým konvekciám, ale ono to človeka obyčajne dostihne paradoxne v tej najnevhodnejšej chvíli. Proste keď to vôbec nečaká, a myslí si naivne, že jemu sa to samozrejme nemôže stať. Ale opak je pravdou. Dostihne ho to vtedy, kedy človek bude azda minimálne pripravený, ak nie vôbec. Človek takto bude veľmi prekvapený, vtedy už nebude čas sa nad niečím zamýšľať. Že má v podstate minimum času na rozmyslenie si čohosi, ak naozaj ešte nejaký ten čas na rozmyslenie má. Keby človek naozaj si ctil autoritu, inak by vyzerala táto spoločnosť, ale práva vďaka utláčaniu hodnôt vyzeráme ako vyzeráme.
Mnoho ľudí si samozrejme pustí ústa na špacír, ako sa ľudovo hovorí, pretože si myslí, že takýmto osobným ventilovaním veľa zmôže. Že sa teda vytiahne napríklad pred rovesníkmi. Áno, vytiahne, ale aké to bude mať celkové dopady na neskorší čas, na to myslí samozrejme málokedy. S tým súvisí aj akési sebaovládanie, s ktorými mnohí máme problém, čo sa prejavuje na tom predovšetkým v negatívnom zmysle, že človek najprv koná, a potom rozmýšľa.
Máme teda tri stupne. Keď človek najprv rozmýšľa, a potom koná. Najlepší spôsob, pretože takýmto postupom človek aj pri zlyhaní si môže ospravedlniť svoj počin, pokiaľ naozaj nemal zlý úmysel. Potom je druhý spôsob ten, keď človek najprv koná a potom rozmýšľa. Ani to nie je najhorší, pretože v určitom zmysle slova, keď človek potom rozmýšľa, nenazval by som to hanlivo, že najprv koná a potom rozmýšľa, skôr to, že potom si hneď analyzuje svoju prácu, výsledok čoho už pravdepodobne pozná.
Uvedomenie si toho, čo spravil, čo nespravil a mohol spraviť možno prichádza neskoro, ale predsa len prichádza. Iným to nedojde nikdy. Nie preto, že im to nedochádza, a majú dlhé vedenie, ale priznať si nejaké omyly je predsa len zložitejšie. Nepriznať si omyly človeka zadržiava v istej hlúpej pyšnosti, a to sa deje len preto, lebo človek zrazu precitol, vie že spravil sprostosť, ale vie, že sa nedá zaradiť spiatočka, lebo by vyzeral na hlupáka, a priznať si to, že hlupák je on, je pre človeka isto vyšší stupeň sebaponíženia, ako keby čosi spozoroval niečo omnoho skôr, kde by mohol možno napraviť spústu vecí.
Deje sa tak preto, lebo človek nerešpektuje autoritu. Rešpektovanie autority ale neznamená, že budem slepo čosi počúvať, a nebudem sa zamýšľať nad zmyslom toho, čo som práve počul, čo mi bolo možno prikázané, čo mi teda bolo povedané, a ja by som sa toho za určitých podmienok mal pridŕžať.
Na záver ešte niekoľko myšlienok. Mnohí vedia, že nerobia dobre, ak kohosi nepočúvnu, mnohí vedia, že svojím riskantným krokom čosi stratia, a predsa riskujú stratu len pre nejaký krátkodobý pôžitok, ktorý sa môže celkom isto zmeniť na nočnú moru. Minule som to sčasti spomínal, a spomeniem to znovu ešte na záver. Toto všetko je ovocie individualizmu, koreň ktorého priniesol moderný stredovek s týmito ideálmi. Ony zlé nie sú, ale človeku pomôžu vtedy, ak si uvedomí dopad sojich možností, pričom nezanedbáva okrem rozvoja osobnosti aj na to, že jedine čestnosťou môžeme zájsť ďalej, hoci dnes sa to azda ťažko dá povedať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár