Je to odveká téma azda každého dňa, ktorá v podstate tkvie v úplných maličkostiach a banálnostiach, ale predsa odkazuje tu na mnohé posolstvá. Niektorí sa tým prirodzene neriadia, nerešpektujú, a preto niekedy vyzerajú tak ako vyzerajú.
Mnohí apelujú na to staré známe, že človek ktorý tvorí s niekým spoločenstvo, by mal mať rovnaké názory, približné záľuby. Isto je to pravda, aby nastal nejaký konsenzus, ale je vyslovene žiadúce, aby človek za každých okolností si človek zachoval hrdosť, aby nepodľahol akémusi tlaku z okolia, aj za cenu, že čosi stratí, možno sa mu zmení nejako život. Práve v takýchto okamihoch života mnohí z nás ukazujeme svoju druhú tvár. Môžeme teda byť v tejto pozícii na dvoch úrovniach buď sme dominantní, alebo sme podriadení.
Tu teda badáme na týchto úrovniach, že človek teda môže byť dvojaký. Ten, ktorý sa podriaďuje, ešte hľadá akúsi cestu aj v tom nezdare, a ten, ktorý akosi za žiadnu cenu neopustí svoje presvedčenie, hoci by bol presvedčený, že on nemá pravdu, ale pred možnou, nazval by som to akousi sebahanbou už nesmie ustúpiť dozadu, pretože tým by jednak potvrdil to, že v niečom sklamal a zlyhal a jednak to, že by si tým priznal, že je hlúpy.
Toto sa mi nepáči. Neuvedomujeme si totiž, že to, keď si niečo možno nie celkom príjemné, nakoniec priznáme, môžeme v tomto zložitom príklade v podstate len porásť. Človek rastie nielen v priaznivých okolnostiach, ale najmä v tých nepriaznivých, kedy postupne sami prichádzame na to, čo je naozaj správne, čo bolo len na pohľad, a dokážeme zrazu rozlišovať dobro od zla.
Problémom nás je to, že sa snažíme na čosi hľadieť a posudzovať len z nášho subjektívneho hľadiska. Subjektivizmus je častokrát zamieňaný za druh individualizmu, lebo subjektivizmus je to, čo sa páči mne, ale nie okoliu, individualizmus je dá sa povedať budovanie osobného imidžu v prostred kolektívu, z ktorého sa chcem akosi ideovo a myšlienkovo odčleniť, oddeliť, nepodriaďovať sa viacej tlaku z okolia.
Isto poznáte napríklad situáciu z práce, alebo zo školy, ak sa vrátim k pôvodnej otázke. či teda môže človek považovať za pekné niečo, čo sa jemu osobne nepáči, a uvediem konkrétne príklady.
Už v škole, pokiaľ sme chceli niečo dosiahnuť, ale sme vedeli, že tu už musí zaúradovať náhoda, alebo nejaké milosrdenstvo zo strany učiteľa pri zadávaní známky, a mali sme známky medzi horšou a lepšou, museli sme robiť aj my určité kompromisy. Niekedy sme zahrali divadlo, a možno v krátkosti sme sa azda trochu strápnili, ale to všetko nakoniec nám padlo za osoh.
Určite mi dáte za pravdu, že aj v práci vo veľmi kritickej situácii, ak sme zlyhali ,a pokúšame sa o nápravu a podobne, už všetko možné považujeme za dobré, za pekné, a vedúceho, nadriadeného považujeme vyslovene za posvätnú osobu, ktorá môže všetko, samozrejme ktorá nás môže jednak zachrániť, alebo potopiť. Deje sa to v nejakej ošemetnej situácii, kedy napríklad čosi pokazíme, a teda celkom aj právom by sme si možno zaslúžili nejaké to napomenutie z tej strany, a nám je to ľúto, a na druhej strane je nám to vyslovene trápne, že práve takýmto nezmyslom sa musíme zaoberť, a čo by sme dali za to, aby sme takúto situáciu nemuseli vôbec riešiť.
Záverom ešte by som napísal posledné myšlienky. Možno viacerých z nás napadne celkom iste idea, že keby človek vtedy stál na správnom mieste, keby napríklad vtedy som vedel akosi ten čas vrátiť nazad, inak by som si to premyslel, inak by som to urobil, alebo povedal, ale dobre vieme, že práve v takýchto situáciach, a to musím celkom isto zdôrazniť, človek má len jeden pokus na všetko, nič sa opakovať nebude.
Toto napríklad teda mnohí celkom isto dostatočne nechápu a neuvedomujú si. Na jednej strane ho dokážeme ospevovať celé hodiny, pri nejakom vydarenom pokuse, alebo naopak, nevieme mu prísť na meno.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár