Prečítal som si zdanlivo jednoduchú otázku, nad ktorou sa azda každý z nás zamýšľal, uvažoval, ale nastali dve možnosti, a to buď na to vie odpovedať, alebo nevie nájsť vhodnú odpoveď. Samozrejme tu zohráva aj fakt, že mnohí majú prirodzene rozdielne povahy, ktoré ich pasujú do mnohých úloh v živote, v ktorých sa časom, možno nie hneď, možno áno, prirodzene nájdu, obľúbia si ich, a vedia v tom aj vytrvať, rozvíjať sa, a ostať, respektíve rásť na nejakú úroveň, kde budú aj primerane akceptovaní od spoločnosti.
Práve pomyslený hierarchický rebríček zapríčiňuje ako prirodzene istú odlišnosť, rozdielnosť, ktorá ho nakoniec aj definuje. Práve toto všetko môže časom spôsobiť, že človek sa hľadá v spoločnosti kde patrí. Niekto to miesto nájde prakticky hneď, niekto postupne, a niekto hľadá veľmi dlho, kým sa nájde, a prejde nejaký ten čas. Napokon sa uspokojí s tým čo má, a postupne si začína uvedomovať vážnosť situácie a zreteľ toho, že čosi naozaj už má za sebou, už to nie je nejaké neusporiadané, ale vidí v tom akýsi poriadok, to, čo začína vytvárať nejaké pravidlá, ktorých sa teda aj drží .
Ak by som povedal, ako som naznačil v danej ankete mojou odpoveďou, doplnil by som azda približne takýmito myšlienkami. Vieš, človek sa aj vekom akosi prirodzene mení, vekom sa menia aj jeho priority. Tieto slová nie sú pre nikoho neznáme, avšak málokto pocíti naozajstnú pravdivú váhu a najmä by som zdôraznil dôležitosť týchto slov.
Ako príklad by som chcel uviesť že... Niekto je možno veľmi živý v mladosti, ale v strednom veku kedy sa už oplieska, sa krotí, proste nachádza celkom postupne, istotne nie naraz akúsi harmóniu, trocha jemnosti, kus vážnosti, možno viacej racionality, viacej o čomsi premýšľa, a menej rozpráva, kdežte v minulosti to azda bolo naopak, a dialo sa to aj vtedy, kedy vo všeobecnosti mal celkom dobrý nápad a myšlienku, len sa možno to všetko stretlo s akýmsi nepochopením poprípade braním jeho slov na ľahkú váhu. Niekto je márnivy, ale potom sa naozaj zmení.
A niekto sa nezmení vôbec, lebo je hlupák, a nepochopil o čom všetkom je život a vzťahy. odlišné povahy nie sú na to, aby sa rozdelovali, ale naopak, aby sa spájali a doplnali práve tam, kde sa nájde akási odlišnosť. to dokáže jedine vyzretý jedinec.
A potom, ako som zistil, deje sa naopak. Postupom času, čím človek sa možno menej vyjadruje, tým viac sa azda ten druhý zamýšľa, prečo ho ten človek napríklad nebuzeruje toľko, čo sa vlastne stalo. Čo sa stalo, že ten človek proste akosi zamĺkol, stíhli nejako jeho oponenty, a podobne.
Na záver tohoto článku by som ešte rád spomenul niekoľko faktov. Mnoho ľudí tu vytuší, že toto všetko spôsobila akási rozdielnosť, ktorú napríklad začína ktosi tolerovať. Avšak má to jeden háčik, a síce, tolerovať neznamená súhlasiť. Umenie spolu vychádzať v podstate zaručuje naozaj akási dualita názorov, kde človek postupne prichádza s oponovaním čímsi, s nesúhlasom voči niekomu, voči komusi, na kom má extrémne vyhranený názor.
Áno, všetci sme už všetko počuli, všade sme boli, o všetkom vieme, nikto nemusí nikomu nič zdôrazňovať, a toto je azda najhoršie, čo sa človeku môže stať, pretože niekto naozaj, dovtedy rastie, pokým má pri sebe nejakého oponenta, voči ktorému sa ohradzuje, a ten ho vlastne dvíha. Nemusí sa to diať na základe akejsi vzájomnej nevraživosti, ale práve preto, že človek potrebuje počuť aj druhú stranu, aby si nemyslel, že existuje len jedna strana mince.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár