Rozpor medzi večnými a časnými hodnotami II

No. Bol som sa večerom trochu prejsť. Nechcel som na nič myslieť. Bol som krátko pozrieť v škodovke cez výklad autá, ešte som totiž nevidel novú oktáviu naživo. Nemám veľmi ani na to čas, pretože stále niečo robím. Celkom sa mi páči, ale tie tvary sú dosť divoké, hoci je jasné, že chceli spraviť niečo ultra moderné, keďže je rok 2020. Takže o čo ide.

Ako človek vníma rôzny technologický pokrok, to v úvode som spomenul len ako príklad, bol som sa teda večerom prejsť, a rozmýšľal som nad kadečím, nad mojím životom a podobne, tak človek si postupne uvedomuje, že nie všetko je večné, opakujem nie všetko, a všetko je dočasné. A teda niečo je časné, to znamená, že týka sa to obmedzenia času. Niekedy som si nevedel predstaviť, kam všade prídeme ešte dopredu s myslením, kde to všetko speje. 

Rozpor medzi večnými a časnými hodnotami tkvie v myslení, ako sa na to všetko pozeráme. Niekto nechce si vytvoriť v živote nijaké hodnoty, pretože chce možno cielene žiť ako sa hovorí zo dňa na deň. Vyhovuje mu možno akýsi zabehaný stereotyp, kde sa veľmi bojí ho v niečom zmeniť. Toho som sa extrémne bál aj ja, pokiaľ som to neskúsil, a musím povedať, že ma to veľmi obohatilo.

Človek si postupne sumarizuje hodnoty v živote a vie, čo všetko časom stratil a čo všetko získal. Rozpor medzi večnými a časnými hodnotami dokáže naplno prežiť človek, ktorý si naozaj prešiel niečím, o čom vie, že už nedokáže nazad zvrátiť. Možno mu to je nepríjemné, možno to už nerieši. Vie, že možno lamentovaním nad možno sebou samým danú situáciu už nevyrieši. na druhej strane ja osobne som zistil, že postupným vracaním do minulosti som zistil, že človek sa predsa len dokáže ľahšie vysporiadať s neúspechom, ktorý ho veľmi ranil. Možno aj preto, aby sa poučil do budúcna. Vtedy to vnímal ako hodnotu.

Dnes to možno nemá za nič. Nič k tomu osobne necíti, a možno sa čudujeme, prečo tomu tak je. Odmietame možno nejaký kontakt s človekom, ktorý nás môže obohatiť, ale vyhľadávame spoločnosť človeka, ktorý by nás možno utopil v lyžičke vody. Verte či nie, ale presne takáto je realita, čo je veľmi smutné. 

Predstierame možno pred niekým, aký sme veľký kamarát, čo všetko dokážeme, ako vieme druhému porozumieť, ale v podstate si myslíme pravý opak. A vnímavý človek to celkom poľahky na základe pozorovania a vlastnej intuície možno dobre vyvinutej rozpoznať. Považujeme človeka za kamaráta, ústretovo, príjemne sa správame, napriek tomu správanie jeho nás možno vyložene desí. Lebo nikdy nevieme, čo všetko z neho vystanoví.

Človek postupne si sumarizuje všetky tieto súvislosti a vie, že čas sa kráti. Že predsa musím myslieť na to, ako mám nakladať s časnými hodnotami, ktoré si človek tvorí denne. Sú to jeho radosti, jeho starosti, práca, obeta, ochota, jeho sebazaprenie, jeho plač aj smiech, jeho chudoba aj bohastvo vo fyzickom materiálnom ponímaní, ale najmä v tom duchovnom. Verte mi.

Človek je nešťastný, kedy všetko musí riešiť sám, a nevie sa napríklad s nejakou radosťou podeliť s ostatnými. Mnohým to vidno na pohľade. Mnohým to vidno na očiach, akí sú nešťastní, napríklad aj z toho, že to nedokážu zatiaľ zmeniť.

Záverom poviem toľko. Či chceme či nie, rozpor medzi týmito hodnotami nikdy nezanikne, pretože človeka od počiatku fascinuje všetko to nedobytné, nedosiahnuteľné, či má zmysel budovať niečo, čo pretrvá našu generáciu, a či v našich nedokonalostiach ešte dokážeme nájsť seba samého. Myslite na to.

Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku