Ešte v krátkosti by som sa chcel vyjadriť k tejto téme a spomenúť predovšetkým tu takú záležitosť, ako čím viac niekto zdôrazňuje liberalizmus a všetko to, čo s ním priamo alebo nepriamo súvisí, tým viac sa bude zamotávať do vlny akejsi osobnej neslobody, ktorá celkom iste nebude človeka robiť šťastným.

V živote sme už vykonali mnoho rozhodnutí, ktoré za niečo stáli, ale aj také rozhodnutia, na ktoré by sme najradšej zabudli. Považujem to za úplne prirodenú vec, nič čo by bolo nenormálne, pretože to sa stáva, a je to realita tohoto sveta. Postoj k nim majú mnohí ľudia rôzni. 

Niektorí sme takí, že na to najradšej by sme zabudli, ale predsa sme presvedčení, že to jednoducho nejde len tak. Nevieme sa niektorí proste od niečoho len tak odosobniť, aj mne sa to stáva, ale hľadám na toto všetko účinné recepty práve vtedy, že keď napríklad materialisticky v niečom sa na nič dobré a konkrétne nezmôžem, aspoň že na tom duchovnom poli sa dá dobre pracovať, a z toho sa dajú prinášať ovocie tej práce, a vidíme úžitok z toho všetkého, čo sme možno dobré vykonali a podobne.

Treba proste úplne v niečom zmeniť svoje myslenie. A nie je to zlé aj dlhšie nad niečím proste len tak rozmýšľať, pretože postupne človek príde na to, že ho to zaťažilo, a len postupom času si dokáže v sebe to všetko urovnať, a povedať si, že áno, toto vo mne tvorilo tú prekážku, bariéru, ktorá ma v niečom podstatne zaťažovala, a ktorá tvorila blok v mojom osobnom raste, a prekážala tomu, aby som sa v niečom rozvinul a bol šťastnejší.

 A práve tie majú za úlohu nás formovať. Stáva sa, že na tie, ktoré by sme najradšej zabudli, je úplny paradox to, že na tie myslíme najčastejšie, a často si predstavujeme, čo by sme spravili niečo úplne inak, ak by sme nad niečím možno mali čas, a keby sme možno nekonali tak bezhlavo a neuvážene, ako možno v tom momente. 

Lenže problém u mnohých z nás je ten, že keď je niekto tvrdohlavý a nedá sa povedať, a má na možnosť a samostatný výber mnoho príležitostí, a možno si vyberie predsa len tú najhoršiu možnú variantu, hoci nechtiac a určite nevedomky, lebo si to poriadne ešte ani neuvedomil, do čoho konkrétne ide. Ja to ešte by som teda pripísal akejsi nevedomosti, a neznalosti tých okolností, ak sa v niečom rozhoduje na prvý raz. Je to úplne bežné, nevidím v tom problém až taký, žeby sa človek za niečo musel nutne komusi ospravedlňovať.

Tu by som spomenul ešte niekoľko situácii, kedy jednoducho sa ospravedlňujeme možno za niečo, za čo proste nemôžeme, hoci my sme sa možno na tom aj samostatne rozhodli, ale nikdy to nie je stopercentné rozhodnutie. Dajme si teraz napríklad takúto filozofickú otázku. Ak aj mám na výber vybrať si teda z niekoľkých možností, uvediem úplne jednoduchý príklad. 

Máme pred sebou položene na miske niekoľko druhov koláčov. Dajme tomu 6 druhov. Jeden si máme vybrať spomedzi nich. Jeden si teda aj vyberiem, ale je určite toto všetko moje samostatné slobodné rozhodnutie? Napríklad ma napadla aj taká alternatíva, že či medzi tými šiestimi variantami mne osobne niečo ešte nechýba k tej pomyslenej dokonalosti, aspoň, aby to bolo podľa mojich predstáv, a nie podľa predstáv niekoho iného, ktorý nezdieľa moje hodnoty a priority v živote také aké ja. 

A toto je úplne nepochopiteľné, ale predsa sa to stáva. Možno je to vidina nejakého rýchleho zbohatnutia, keď si niekto uvedomuje, že po čase začal možno konečne dobre zarábať, možno sa konečne vyhrabal z nejakého osobného marazmu, ktorý ho spútaval a nedal mu možnosť a nijakú šancu na bližšie sebarealizovanie sa, čo môže v celkovom dôsledku mať neblahý dopad na ďalšie smerovanie a osobnostný rast a vývin, ktorý môže byť ponačený nejakými klamlivými predstavami o niečom, čo proste funguje úplne odlišne v realite, než aké sú kohosi predstavy a osobné dojmy. 

Na záver ešte teda niečo v krákosti poviem. Toto práve by som chcel vyzdvihnúť, a teda aj poukázať za predovšetkým pomerne nie celkom bezpečný fenomén, ktorému mnohí veľmi podliehajú v snahe možno aj ospravedlniť svoje zlyhania, pády a omyly.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár