Dozvedel som sa, že sebavedomie je prvé tajomstvo úspechu. Mnohí mladí, a to vidno, že sa úplne mnohí teda oddali materialistickému zmýšľaniu, si teda celkom tragicky myslia, že ich nulové sebavedomie, ktoré nemá nijakú výpovednú hodnotu, je niečo, čo je potrebné v tomto ich biednom živote. Prečo chceme silou mocou zožať nejaký úspech?
Mnohí si svoju malosť, nechcem to nazvať úbohosť, to nechcem povedať, chcú celkom isto vykompenzovať tým, že budú sa pred druhými v čomsi ukazovať, možno aj pretekať, predbiehať sa vzájomne v nejakých nepodstatných úkonoch, ktoré je je len prezentovanie ich duchovnej úbohosti a slabosti. Možno som to napísal takto azda príliš zostra, ale vysvetlím, prečo je tomu tak.
Musíme si uvedomiť, čo je sebavedomie, a na čo mi to slúži. Ekonomická sila, ľudská sila nie je vektorom v tomto živote. Kto chce niečo veľké dosiahnuť, a je dostatočne múdry na to, aby tak učinil, čo sa samozrejme dá, a mnohí to tak robia, je to, že si musia vopred naplánovať to, čo budú v dohľadnej dobe robiť.
Sebavedomie nie je prvé tajomstvo úspechu. Sebavedomie je vzácny a cenný dar, ktorého obsahu nie všetci dobre porozumejú. A teda väčšinou máme na mysli niečo ako v zmysle súťaživosti, kde je to sebavedomie potrebné nato, aby sme dosiahli vytýčený cieľ pred nami samostatne, podľa možností bez použitia nejakých obmedzujúcich pomôcok, aby sme si proste to víťazstvo mohlo akokeby nazvem to plnohodnotne vychutnať, že to je len naše, a my sme sa o to pričinili. Toto je mylná predstava.
Toto som spomenul azda preto, lebo väčšinou toto poznáte. Nabádajú nás k tomu v škole, aj keď nepriamo, sebavedomie si človek buduje jednak cez kariérny postup a rast, cez dosiahnuté vzdelanie, a mohli by sme menovať ešte ďalšie skutočnosti, nejaká kúpa nehnuteľnosti, ktorá proste môže byť ako výsledok nášho možno dlhodobého úsilia alebo snaženia. Toto všetko prispieva k rastu sebavedomia, ale naozaj toto všetko potrebujeme?
Spomenul by som ešte aj to, a to chcem zdôrazniť, že viacerí sa odhodlajú čosi aj vyparatiť, a to im zvyšuje sebavedomie. Škola je predsa toho skvelým príkladom, ak sa teda rozpamätám na moje školské časy, kde bol adrenalín už len prekročiť prah tej školy, aj keď to myslím samozrejme v tom dobrom podtóne. Veď predsa, keď som si to dovolil dnes, dovolím si to aj zajtra, a nič zlého sa nestane. Tu človek nijako nerastie, ale práve naopak, človek stagnuje, len si to neuvedomuje. Aj v škole. Rebelstvom nedosiahneš nič. Skončíš školu, opustia ťa spolužiaci. Vtedy budeš časom vidieť, kto je priateľ, a kto ním nie je a ani skutočne nebol. Len aby potom neprišlo nejaké vážne sklamanie.
To je všetko bludný kruh. Viacerí chceme dosiahnuť materialistické úspechy, ale duchovné úspechy sa nesnažíme. Ak to nebudeme nutne chápať len v zmysle kresťanskej viery a akéhosi duchovného poriadku a sebadisciplíny, zistíme, že sebavedomie v podstate neexistuje, pretože to všetko okolo nás je len akokeby nejaké vákuum, vzduchoprázdno, z ktorého sa nedá proste čerpať.
Musíme v prvom rade ostať tým, čím sme. Je to zaujímavá vlastnosť, ktorú mnohí závidia, pretože oni to nedokážu. Chcú stále zažiť niečo nové, ale žiaľ, musím to spomenúť, nie preto, aby mali oni z toho zážitok, ale preto, aby sa pri najbližšej návšteve mohli zas komusi s niečím novým pochváliť. Zväčša oni sami, ale to len v dobrom, nemajú z toho ani úžitok, ani radosť, neteší ich to, lež si týmto myslia, že takto sú oni úspešní a podobne. Lenže keď toto všetko skončí, keď odídu, zväčša sú ešte viac vyprahnutí, a duchovne vyčerpaní, pretože hádam ani sami tomu neveria, čo povedali o sebe.
Dosť často sa to stáva pri akomsi predstavovaní, pri tvorbe priateľstiev a podobne. Radšej sa neukážem tomu druhému v dobrom svetle, a to nie preto, lebo mi na tom nezáleží ale práve preto, aby som v nikom zbytočne nenarobil akési ilúzie o niečom, čo naozaj nie je pravda. Tam častokrát pri nejakom, nazvem to odhalení v človeku vznikajú prípadné depresie, že niečo nezvládol hoci o nič možno mimoriadne ani nešlo, ale on to považoval za dôležité.
Na záver ešte niekoľko krátkych myšlienok. Tu sa ukáže v tejto situácii, aký je človek v pdostate slabý, nevyzretý, a koľko ešte naozaj potrebuje sily. Tajomstvo toho všetkého netkvie ani tak v tom, koľko toho dokážem, aký dokážem byť možno produktívny, nejaké čísla, tabuľky, grafy, nejaké ohodnotenie, ale to, že keď nebudem schopný čosi zo seba preukázať, aký to bude mať v prvom rade dopad na moje zdravie, na moju vnútornú pohodu, na moju osobnosť, a podobne, toto všetko si môžeme pravda povedať všetci za seba. Že nejakými plánmi môžeme preukázať skôr svoju slabosť, nejaké osobné zanedbanie, a nie naše odhodlanie, ktoré v podstate troskotá už v samotných základoch, ešte v nejakých prvotných plánoch.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár