Minule som sa zamyslel nad skutočnosťou, že čo vlastne je skutočná sloboda. Už som rozoberal, a teda vieme, aj vo viacerých diskusných fórách som to tu postrehol celkom isto, ako vyjadrujeme svoje pocity, na základe teda akejsi vnútornej slobody. To znamená, že necítime nejaké pnutie zvonka, ktoré by nás podnecovalo do niečoho, čo musíme, teda ten pravý atribút pravej slobody tam proste akosi absentuje. V tom teda netkvie skutočná sloboda, a v čom konkrétne tkvie skutočná sloboda...
To je aj dosť ťažko definovať takto. Avšak jeden z atribútov, ako by to asi malo fungovať, predsa len spomeniem. Rozmýšľal som nad tým, a dospel som k záveru, že skutočná sloboda spočíva v tom, že sa odtrhneme, doslova odtrhneme, odpútame od ľudí, ktorí nás nepotrebujú. Ako to myslím asi.
Často sa stáva, že človek občas precitne, a cíti sa akože sám. Zdvihne telefón, spýta sa, ako sa máš, čo porábaš, či nemáš čas, či neskočíš na kávu. Priznajme sa, že nie jeden raz pri tom dobrom spomínam, takéto čosi absolvujeme neraz. A teraz nastáva situácia, že buď sme pravdivý, alebo nepravdivý, buď klameme, alebo hovoríme pravdu, buď naozaj máme čas, alebo čas nemáme.
Mnohí využívajú druhých veľmi šikovne na svoje ciele, tým, že sa stretnú s druhými len preto, aby práve oni im dokázali vyplniť samotu. Máločo tam je úprimné. A keď už sa rozprávajú na nejaký rozhovor, dotyčný vie, kedy a kde si má v ktorom momente dať pozor, kdežto ten oproti nám, je možno o niečo predsa len úprimnejší, možno srdečnejší. Problém je, že jedna stránka to proste využije, a zužitkuje teda pre seba, druhá stránka je otvorenejšia, zhovievavejšia, dobrosrdečnejšia, a cíti, že môže azda v danom okamihu komusi veriť, keďže azda v minulosti to tak nebolo. Nehovorím že to je hneď na prvý raz, možno to príde postupne, ale predsa to len príde.
A musíme skonštatovať, že nie jeden dokáže takéto informácie, čo sa mu takto dostanú z prvej ruky, možno celkom nevinne, zneužiť, ba dokonca použiť proti nemu, čo sa azda aj mne stalo. Takýto farizejský typ človeka naozaj nemôže byť naďalej v centre našej pozornosti, ani keby neviem čo bolo.
Tým chcem povedať to, že ako som spomínal, odtrhneme sa od tých ľudí, ktorých nepotrebujeme. Azda príde ten pravý čas, kedy sa mnohým otvoria oči, a zistia, na čom sú, čo všetko urobili pre tých druhých, a či sa mu niečo dostalo nazad.
V kresťanských úvahách, azda to ešte spomeniem, ide o to, že pravá láska daruje veľa, ak aj nie všetko, ale nepožaduje nič. Ale zamyslime sa teraz úplne logicky, a vložme do toho srdce, ľudskosť. O čom to je, keď sa vám nedostane odozva. Áno, čím viacej lásky odovzdáš, tým viacej ti ostane. Ale bude si to ten na opačnej strane dostatočne vážiť?
Pretože najprv to tak bolo, že oni nepotrebovali nás, ale azda nás brali ako vhodnú výplň možno dňa, alebo konkrétnej chvíli, aj to samozrejme zo zištných dôvodov, kedy to vyhovovalo im. Človek práveže má takto tendenciu sa akosi viac otvoriť, a čím viacej je človek otvorenejší, tým lepšie ten druhý akosi načúva, a dokáže tie informácie, ktoré takto dostáva, celkom isto zneužiť pre iné ciele. Nie je to smutné? Kde sme sa to dostali.
Záverom chcem vyjadriť toľkoto. Nik netvrdí, že niekto sa nemôže v niečom akosi pomýliť, a na všetko máme vyslovene len jeden pokus. Lenže tak, ako je pri šití, záplatu síce môžeme našiť na rozthhnutý odev, opraviť ho síce môžeme, ale tá viditeľná stopa po akomsi neúspechu, nemusí to hneď byť len o akýchsi ranách, predsa tam len ostane, čo človeku môže daný neúspech len dookola akosi opakovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár