Pre doplnenie môjho predchádzajúceho článku, ktorý som začal písať súbežne s tým, ale s rozdielom takým, že som si otvoril nové okno, aby náhodou mi neunikla myšlienka, by som chcel nadviazať na blog, a rozvinúť, ako som to myslel. O čo teda ide zmieniť sa chcem v riadkoch nižšie tohoto článku.

V skratke opíšem, ako som písal v odstavci, že pre nehmotné veci sme schopní prakticky vykonať čokoľvek. Určite ale nechcem sa teraz púšťať do akýchsi morálnych otázok, kedy človek obraňuje svoj príbytok, proste svoj majetok. Majetok je teda vyjadrením niečoho, čo mám, na čom mi záleží.

Len naozaj pokrivený pohľad spôsobil, že nie my sme vlastníkmi toho, čo máme, ale práve naopak, majetok si získal nás na našu stranu, a my sa stávame vazalmi a otrokmi.

Nemyslím to teraz v kontexte, ako by sme sa to mohli dočítať na nejakých duchovných periodikách, alebo ako to píše jeden čitateľ, on to píše celkom dobre, správne situácie používa, aj keď niekedy v extrémnej, ťažšie zrozumiteľnej podobe, než by sa to pripustilo v samotnej realite. Ono je potrebné držať sa niekedy aj reality v tom zmysle, že človek musí popustiť aj z nejakého konzervatívneho spôsobu, aby sme nadobudli pocit, že nie sme predsa len dokonalí, nie sme jedineční, a sme nahraditeľní.

A práve tento pocit, tieto tri atribúty, a mohol by som aj ďalej menovať spôsobujú, že človek je síce z toho ontologického, sociologického, filozofického, antropologického a neviem ešte akého uhla pohľadu prirodzene jedinečný. To nemôžem  prirodzene, uprieť pri myslení nijakého filozofa, alebo keď sa niekto zamyslí napríklad nejaký sociológ skúmajúci čosi podobné, čo v článku naznačujem, a podobne, ale teda v rámci tej jedinečnosti, naozaj sa môže celkom isto stať, že teda človek môže nadobudnúť jednak mylný obraz o sebe. To sa nedá poprieť, a mnohokrát sa to stáva. Napríklad ak sme o niečom skalopevne presvedčení, a nepotrebujeme radu na vzájomnú dohodu, nepotrebujeme už viacej participovať na nejakom projekte. 

A teda nastáva situácia, že buď si vytvoríme paralelný projekt, kde sa v niečom teda ideovo a názorovo oddelíme, lepšie povedané jasne odčleníme, aby sme vedeli jasne kategorizovať a charakterizovať našu prácu, značne odlišnú od predchádzajúceho spoločného projektu.

Aj to je dôležité, pretože skutočnú slobodu nenadobudneme vtedy, ak sa do niečoho pustíme síce spoločne, ale ako dobre vieme, ako to chodí pri spoločne vykonanej práce a už som to spomínal, že jeden dá do toho hlavu, druhý ruky, poprípade tretí, ale ďalší piati sa už len vozia popri samotnom úspechu dotyčnej skupiny či už v práci, na nejakom projekte. A najhoršie na tom všetkom, čo som ešte nespomenul je ten fakt, že najnebezpečenejšie je to v oblasti práce, kde sa reálne točia veľké peniaze. 

Tam už, by som to tak povedal, nepocítiš nijakú mieru slobody, pretože vidina akéhosi ľahkozarobeného človeka naozaj môže podmaniť, že začneš rozmýšľať v iných dimenziách, v inom spektre, ale takom, ktorý nie je reálny. Toto je nebezpečenstvo tej slobody, ktorý reprezentuje svojím myslením, mentalitou, filozofiou tento svet, a voči ktorému mnohí nie sú vôbec imúnni, a dokážu sa podriadiť prakticky vo všetkom, len aby sa mali dobre, a aby v tej činnosti vedeli vyťažiť čo najviac čo sa dá.

Záverom teda posledné myšlienky. Pretože sami sme už niečo predsa dokázali, a keďže my sme dali do toho hlavu, svoj rozum, predsa sa nebudem s niekým deliť o niečo, kde by som mohol stratiť významný podiel. A jednak to, že sa začne správať ako ten, ktorý je v niečom vyvolený. Taký človek obyčajne čímsi pohŕda, čím by nemal, a vyzdvihuje, chváli niečo, čo nie je podstatné pre jeho život, také, čo ho ani neurčuje, skôr naopak, v minimálnej miere ho nepotrebne dopĺňa, a takýmto spôsobom to žiaľ, v poväčšine prípadov kladie na piedestál svojich hodnôt, svojich životných potrieb, celého svojho ja, by sme to takto mohli charakterizovať. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár