Najúbohejším otrokmi sú tí, ktorí si vo svojom zotročení myslia, že sú slobodní.
Je zarážajúce, že naozaj v istom momente života, kedy máme veľmi praktické myslenie, vieme veľa vecí flexibilne vybaviť, sa fatálne pomýlime v maličkostiach. Azda nie jeden človek v našom okolí práve pre ten strhujúci pocit, že vieme niečo spraviť dobré, kvalitné, dotiahnuť čosi nejaký projet do úspešného konca nás môže považovať za svoj vzor, ktorý mu teda hovorí, že aj on sa potrebuje realizovať podobným spôsobom, aj on chce byť raz takým, aký je on. Pozriem sa teda na to bližšie, čo to môže znamenať.
Je dobré mať vzory pri sebe, ktoré mi dajú len to dobré. Ktoré mi poskytnú určitý duchovný štandart. Mnohí idú nesprávne a z opačného konca na vec, keď si myslia, že jediné, čo potrebujú sú peniaze. Ony potrebné prirodzene sú, ale tá práca, ktorá robí človeka tým, čím je, je vyjadrením jeho snahy a práce, ktorú teda koná, odvádza, čo je prirodzený údel tohoto života v tomto svete.
Zatiaľ nevieme požiť takú slobodu, žeby sme sa nejakých pominuteľných hmotných vecí vzdali, a celkovo je to nemožné. Myslím si, že celkovo tomu prispieva aj taký fakt, že všetko dobré, a to si málokto uvedomuje, ja som minule nad tým rozmýšľal, pretože sa to týka aj mňa, si vyžaduje svoju daň. Teda niekto ti niečo síce dá, poskytne, aj za cenu tvrdej práce, ale zároveň ti okamžite niečo berie.
Neberie ti, prirodzene ten daný podiel z tvojej práce viditeľný, napríklad istý finančný obnos, ktorý ti patrí. Väčšinou je to jednak viazané akousi zmluvou. To je v poriadku. Alebo. Väčšinou to ostane naozaj nedotknuté, nedotknuteľné, pretože človeka prirodzene chráni aj zákon. Teda niečo konkrétne viaže tým pádom aj jednu aj druhú stranu, jedna strana je povinná repšektovať to, že musí niečo vynaložiť, a druhá strana sa zaväzuje rešpektovať právo na odmenu, ktorá právom patrí.
Je nemožné, aby bežne, aby človek pre kohosi odpracoval napríklad mesiac, nedostal za to finančné vyrovnanie. My nie sme v nejakom akokeby otroctve, ale proste pracujeme preto, aby sme dostali taký obnos peňazí, aby sme vedeli jednak dôstojne vyžiť, a aby v nás za každých okolností bola zachovná sloboda ľudskej osobnosti, už dosť, že v dnešnom svete, v meradle názorov je tento názor značne pokrivený, ale o tomto by som sa možno zmienil v inakšom a nie tomto článku.
Existuje názor, ktorý síce zdieľajú niektorí na veľmi vysokej duchovnej úrovni, že človek sa naozaj dokáže odosobniť od všetkého materiálneho, čo ho zaťažuje, viac menej obmedzuje, aby vprostred tohoto sveta sa jedine plne koncentroval na duchové prežitie v živote, veľmi potrebné, aby človek dosiahol harmóniu, ktorú nezažije pri praktizovaní iného spôsobu života.
A práve toto by som mohol označiť ako pravú podstatu slobody ako nezávislosti na determinácie, kedy človek sa síce nevie prirodzene odpútať od toho, čo mu je dané akokeby do služby, a čo mu je dané preto, aby mohol žiť a prežiť. Sú veci, ktoré slúžia nám, a my ich máme na používanie. Lenže ako som to písal v článku jednom, robíme presne opak.
Záverom posledné myšlienky tohoto článku. Problém teda tkvie v celkom jednoduchej záležitosti, od ktorej nie vždy sa vieme odtrhnúť a odosobniť.
Nehmotné veci zbožňujeme, sme schopní vykonať naozaj všetko, len preto, aby sme nejakú prázdnu, neživú, síce hmotnú, ale bezduchú vec zachovali, a tým povýšili naše myslenie a vzťah k nemu ako niečo, čo je nezničiteľné, ako niečo, čo má trvalú hodnotu pre nás, a musíme si to za každú cenu chrániť nie normálnym spôsobom.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
patrixo
4. 7.júla 2019 09:35
ako sa vravi, zabijes bobra zachranis strom
Napíš svoj komentár