Na začiatku pripomeniem, jednu takú moju myšlienku, a celkovo postreh z uplynulých dní, že viem teraz v týchto okamihoch času dokonale rozlíšiť, čo človeka naozaj robí šťastným, a čo nie. Čo človek potrebuje vykonať, a čo nepotrebuje, a či sa dokáže vnímavo predovšetkým koncentrovať na dianie okolo seba v plnej miere, že tomu rozumie, rozumie súvislostiam, rozumie akokeby nejakej ten reči tela, ktorá je celkovo dôležitý faktor pri komunikácii.
Áno, ľudia sa stresujú kôli úplným blbostiam, a to preto, lebo sme takpovediac rozmaznaní. Lebo všetko chceli mať hneď a už aj, a jedno, koľko máš rokov, či si slobodný, a podobne. Toto obmedzenie, ako som zistil sám, nemá naozaj. ako to teda myslím? Dávame predovšetkým dôraz na to, kde by sme mali ubrať, čo je paradox, a uberáme na tom, kde by sme mali pridať. Tento slogan, v ktorom sa skrýva dosť značný kontrast je síce celkom ľahko zapametateľný, ale nie každý ho dokáže si uvedomiť v pravý čas, vtedy, kedy proste ešte čas je, a nie vtedy, kedy je už neskoro.
Dávame dôraz tam, kde nemusíme, ale nedávame tam, kde by sme mali. Aby to, čo je očiam viditeľné, bolo pekné a krajšie, ale to, čo je očiam neviditeľné, to zanedbávame, ale to je predsa najdôležitejšie, ale každý z nás to raz určite precitne, len aby pre niekoho nebolo neskoro.
Áno, toto všetko nás robí nešťastných, ale je to preto, lebo sme čosi zanedbali. Zanedbávame dvíhanie tých, ktorí to najviac potrebujú, a nevidíme to, čo by sme mali vidieť, hoci si myslíme, že keď je okolo nás všetko akokeby v poriadku, nič sa nedeje. Presne by som to povedal ako postreh z napríklad bývania.
Poriadok v izbe neznamená, že bordel zametieš popod stôl. Tým si nespravil nič ešte, to poriadok ne je. Poriadok je, keď to vynesieš do koša, na miesto na to predsa určené. Len vtedy bude ten poriadok poriadkom, a všetko bude na správnom mieste.
Na druhej strane by som povedal, že ubezpečujem ťa, že nič nie je zbytočné. Pojem zbytočnosť je veľmi náročný, pretože povedzme si narovinu, čo je v podstate zbytočné? Niekto povie navyše slovo, a ten druhý nad tým napríklad dokáže roky špekulovať, čo to pre neho znamenalo, poprípade, aký životný zásah v tom videl, čo všetko sa od toho času zmenilo, čomu všetkému dovtedy nedával nijaký dôraz, nijaký zmysel, na čo všetko si teda nedával pozor, a teraz proste robí celkom opačne. Ako to myslím. Celkom jednoducho.
Vie, kedy má dosť, vie, kedy má v niečom ubrať, a kde má zase pridať presne tak, aby to bolo jednoducho harmonicky duchovne a duševne vyvážené, aby nebolá uštedrená nejaká zbytočná rana, ale aj to, aby človek nebol príliš akokeby rozmaznaný, ktorý postupom času, ako všetko má, si myslí že to tak musí byť, tak to muselo sa stať, a všetko je pre neho automatické. Myslím si že celkom mylný názor, a veľmi šanujem ľudí, ktorí na toto dávajú čoraz väčší dôraz, než by mali.
To len viacerí ľudia, ktorí nevidia zmysel aj vo svojej, nazvem to presne, ľudskej nedokonalosti nevidia, že všetko, čo urobili, pravdepodobne urobiť mali, a v tom najlepšom je to predsa ich vlastný kus cesty, ktorý teda chtiac nechtiac tým svojím životom museli absolvovať, aby sa kdesi dostali, aby proste prišli na nejakú úroveň, a ďalej sa snažilí v úsilí o vytrvalosť.
Len hlupák, a to píšem naozaj doslovne, si neuvedomuje, že tak, ako sa človek raduje, prežíva obdobie plné nejakej lásky, porozumenia, citu a súcitu, vie sa teda naplno prejaviť, dokáže znemožniť na základe vlastnej pseudoiniciatívy túto ušľachtilosť, ktorú si človek v sebe má v prvom rade pestovať. Je to síce smutné, ale viacerí sa tak správame, pričom si to poriadne neuvedomujeme.
Viacerí sa preto zaoberáme samým sebou, ale si myslíme, že tým, že naoko máme o kohosi starosť, tak to aj je. Pravá láska predsa nepozná hranice, a takto to jednoducho musí byť. Len ľudia, ktorí radi si robia z druhých otrokov, to nevnímajú, pretože ich vlastný zameratný akokeby egocentrizmus ich v tom bráni, čo im je jednoznačne na škodu veci.
Na záver teda niekoľko jednoduchých ešte postrehov by som chcel napísať. Toto nás teda šťastným určite nerobí, a ak si to naozaj myslíme, je to celkom istotne len ten podivný klamlivý pocit v akomsi virtuálnom svete, cez ktorý nechceme ďalej dovidieť. Ak sa teda pýtam. Ako to teda máme vnímať? Kto teda potom otvorí tomu všetkému oči? Bude ešte dostatočný čas na nápravu, alebo bude neskoro?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pyromaniak
28. 1.januára 2018 09:22
Nie sme, koniec hlásenia
Napíš svoj komentár