V tomto blogu by som sa chcel venovať téme, ako má človek jednak malé sebavedomie, nejaké príčiny seba nedôvery, a straty svojej hodnoty.

Možno si poviete, celkom známe pojmy, ktoré stokrát sú tu spomínané. Áno, a to je dobré, že každý má svoj pohľad na tieto skutočnosti. Chcem teda spomenúť konkrétne záležitosti. Začnem trošku s ľahším prípadom.

Isto poznáte rečnícku otázku. Zamkol som? Takéto čosi nás napadne, keď sme už možno desať minút vzdialení od bydliska, poprípade sme už pred časom vystúpili z auta a kdesi sa stratili v dave ľudí a nechali auto na parkovisku.

To je ešte ten lepší prípad, kde si vzniknutú overiteľnú skutočnosť vieme preveriť, a nie sme ďalej na pochybách. Čo však v situáciách, kde malé pochybnosti dokážu zvrátiť  všetko na začiatok práve tým, že pochybujeme.

Mne sa napríklad často stáva, že niektorým ľuďom, ako v realite, teraz nemyslím na internete a podobne, v mojom okolí, napríklad aj v práci, som im proste nedôveroval. Sú okolnosti, kde sa viem otvoriť hneď, alebo postupne, o to mi nejde, ale viem akokeby proste pudovo vystihnúť, že dotyčný človek má iné úmysly so mnou. Takéto nanešťastie, alebo našťastie dokážem hneď vystihnúť.

Ešte horšie je to vtedy, kedy sa proste v niekom sklameme, a bolí nás, že musíme prejaviť našu nedôveru. Darmo je nám nejaká osoba sympatická, a chceme s ňou čosi nadviazať, keď vieme, že klame, keď vieme, že je nečestná, keď jej nič nehovorí spravodlivosť, keď jej nič nehovorí akási odfláknutá totálne svoja práca, keď tej osobe nič nehovorí všeobecný záujem o spoločné dobro, o spoločný úspech na pracovisku, o spravodlivé priloženie ruky k dielu a podobne. Neuvedomujúc si zato následky, hoci dobre vie, že sa aj tak nič nestane. Vtedy mám poriadne zmiešané pocity. Na začiatku sa mi javil ten človek ako normálna osoba, a teraz sa takto vyfarbil.

Preto právom vznikajú podozrenia. Ako sa mám na toto pozerať očami veriaceho človeka? Biblia mi nikde nespomína tento príklad. Spomína sa tam len čosi také ako, ... podľa ovocia ich spoznáte, potom ako niekto ku vám prichádza v ovčom rúchu, ale vo vnútri je to dravý vlk, a podobne.

Snáď najhoršie zabolí strata dôvery v takého človeka, do ktorého sme vkladali nádej. Vkladať do niekoho nádej neznamená len naplno mu dôverovať, ale spoľahnúť sa vtedy, kedy naše možnosti už končia a my vieme, že za tým našim koncom je pokračovanie, ale nie z našej strany. Že to ten druhý za nás dokončí, že sa vieme spoľahnúť.

Ako veľmi nás to proste sklame, kedy ostaneme v takýchto situáciách sami. Ono byť osamote, riešiť čosi samostatne je bežná záležitosť každého dospelého človeka, avšak vtedy akosi citlivejšie vnímame tú odvrátenú stranu tohto sveta.

Mám potom svoju skúsenosť, že som bral rady druhých ako výsmech, málokomu som dôveroval a myslel som si že každý sa zaoberá len mnou, pretože som bol v tom čase centrom pozornosti. Isto poznáte ten pocit, kedy človek vyzerá úplne nemožne. Či už v práci, alebo v škole. Ste presvedčení o svojej nevine, ale pod ťarchou prejavenej nedôvery, toho klamstva, začínate mať pocit, že ste ten najnemožnejší človek na svete. Pričom v takých prípadoch je podstatné to, že práve v ľudskej individualite, tej nezávislosti, toho nenásilného včlenenia, preskúmania názoru druhých a neprijímania slepo nejakých zákonov a názorov od druhých, práve vy ste ten, ktorý rozmýšľa racionálne a nechce sa podvoliť vonkajším vplyvom prostredia a jeho tlakom.

Potom sa stáva, že si proste neveríme, a začneme seba obviňovať z nejakých chýb, ale to nie je naša vina. Pokora spočíva nielen v uznaní si svojich nedokonalostí a podobne, ale aj to, že pravdepodobne sú tí všetci proti nám militantne namierení preto, lebo vlastníte nejakú charizmu, ktorú iní nevlastnia, a nemajú záujem pestovať si duchovné a duševné zdravie, ktoré je každému vzácne, a o ktoré sa nie každý snaží a usiluje. 

Prirovnal by som to k zmiešaným pocitom na škole. Na písomke som dostal sám jednotku a dvadsiatu peťku. Máme súcitiť s niekým kto bol lajdák, alebo tešiť sa nad svojim úspechom, kde si budeme mylne vysvetľovať tú skutočnosť, že mal som sa na to aj ja vykašľať a pridať sa k väčšine? 

Na záver teraz by som si chcel položiť v súvislosti s týmto len niekoľko otázok. Hanbíme sa vari za naše vedomosti? Hanbíme sa vari za niečo, že vieme prejaviť to, čo je nám vlastné, v čom sme vychovaní, čo nechceme za nijakú cenu zaprieť, za naše presvedčenie, ža našu celkovú duchovnú identitu, ktorá nás kdesi posúva a zvyšuje nám morálny kredit? 

              

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár