Dnešný môj poobednajší piatkový blog bude korešpondovať s predchádzajúcim blogom. Dneska bol opäť krásny deň. Mal som volno a využil som to na akési jarné upratovanie na dvore a na záhrade. Strihal som trochu tuje, nech to vyzerá trošku lepšie.

Čiastočne človek prvotne chápe význam tohto všetkého na škole, kde zažíva možno aj šikanovanie, tak veľmi potláčaná téma, téma, o ktorej sa málo píše, ešte menej sa tomu rozumie, ktorá veľmi zriedkakedy a veľmi vzácne sa vyskytuje v týchto zemepisných šírkach, ak to mám takto nazvať na odľahčenie. Vtedy možno zistí, čo presne učí to náboženstvo, alebo čo presne mi ponúka tá etika, a podobne, nakoľko sú to azda najpríbuznejšie predmety. 

Niektorí napríklad sa snažia študovať nejaké východné filozofie a podobne. To viera nie je. To je bezbrehé vyznávanie akýchsi zmesí názorov, svetonázorov, sformované do akéhosi učenia, ktoré už teda časom nejako stradovalo, a niektorí majú snahu o zachovanie a šírenie týchto myšlienok. 

Možno ich to napĺňa, ja v tom nevidím význam nie preto, lebo tá celkovo ino kresťanská koncepcia filozofie a vyznávaní akýchsi odlišných hodnôt mi je cudzia, ale preto, lebo tá filozofia nevyrástla na pevnom základe. Ja by som to nazval akýmsi súhrnom čisto ľudských uvažovaní, nehovorím už teda o uvažovaní, ktoré by aspoň trochu čo i len participovalo na nejakom duchovnom aspekte, napríklad aspoň dávať čosi do súvisu s Písmom Svätým a podobne. 

To ale s tým nemá nič spoločné, a pretože takéto čosi nemá v skutočnosti pevný základ, som si úplne istý, že nech by to malo aj neviem aký morálne dobrý cieľ, nevedie to nikam, a postupne to zo spoločnosti upadne akosi do zabudnutia

Nijaká filozofia sa nemôže rovnať mentalite kresťanského náboženstva. Práve toto je to správne pochopenie viery, o ktorom hovorím v nadpise. Filozofia ostane len filozofiou, pretože filozofia ako taká participuje len na akýschi myšlienkových domnienkach, o ktorých napríklad môžeme hypotetizovať, či sú správne, alebo sú nesprávne, a čo to dáva k mysleniu ľudí.

Avšak náboženstvo, kresťanstvo mi dáva reálnu nádej na moje akési vnútorné znovuzrodenie i pocit akejsi spolupatričnosti, a síce prejavuje sa to aj to, že tu máme dokonalý model spoločenstva, takého spoločenstva, ktoré vyznáva určité hodnoty ktoré dokáže priamo aplikovať do života presne tam, kde žije a pracuje. Toto by som chcel teda zdôrazniť.

Ak to mám bližšie špecifikovať, nejaké bojové umenia, a podobne, vyznávanie akýchsi podivných metód, ktoré majú sebe vlastnú definíciu tej akejsi spirituality, a všetko čo s tým súvisí je len výsledok potláčania svojich prirodzených pudov, ktoré človek v mladosti alebo detstve pri napríklad kresťanskej výchove zanedbal. 

Na záver tohoto blogu by som to chcel zhrnúť ešte do týchto krátkych myšlienok. Mnohí napríklad sú síce pokrstení, ale vieru ako takú vôbec nepraktizujú, pretože im to je cudzie. V istom zmysle aj oni obsiahli určite tie milosti plynúce zo sviatosti krstu, ale keďže v období minimálne dospievania tento jemnocit stratili, a nevidia nič iné len materializmus, a všetko si chcú vysvetliť prirodzeným svetlom rozumu, nie je to správne. 

 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár